V Kyjeve štartovali 6. mája 1986 cyklistické Preteky mieru a o pár kilometrov ďalej sa konali medzinárodné športovo-kultúrne hry mládeže. Zo spomienok jedného z účastníkov mrazí...
Vzdušné prúdy zaviali rádioktívny mrak aj nad územie vtedajšieho Československa. A to dokonca trikrát - 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája. Pri prvom a poslednom prelete, zasiahol celé územie Slovenska, pri druhom iba západnú časť. Aké boli dôsledky?
Pár dní po výbuchu jadrovej elektrárne Československo poslalo na Ukrajinu 18 zväzákov - športovcov. Medzi nimi bol aj Pavol Bicák (66) z Veľkého Šariša. Keď sa po rokoch obzrie a rozmýšľa nad účasťou na športových hrách, v jeho slovách počuť smútok. Dnes vie, že ich bývalý režim jednoznačne zneužil. „Okrem cyklistov, ktorí mali namierené na Preteky mieru, sme na Ukrajinu vtedy cestovali aj my športovci - zväzáci. Cyklisti vystúpili v Kyjeve a my sme cestovali ešte ďalej, do oblasti vzdialenej od Černobyľa iba 60 kilometrov,“ spomína Bicák.
Nikto z nich pred odchodom nevedel, aká skaza sa pár dní pred ich príchodom na Ukrajine stala - o výbuchu elektrárne sa dozvedeli až priamo na mieste. „Predseda vlády Lubomír Štrougal spolu s inými straníckymi papalášmi vedeli, čo sa v oblasti stalo, no aj tak nás tam vyslali. Urobili z nás obetných baránkov, pretože to bola výprava na istú smrť!“ Vrátiť sa však nemohli, pretože by skončili v komunistickom väzení „Keby sme sa odvážili niečo povedať, asi by nás zatvorili za šírenie poplašnej správy alebo za podkopávanie autority režimu,“ je presvedčený Bicák. A tak od 2. mája takmer celý týždeň Slováci a Česi športovali v obklopení tichého zabijaka - radiácie, aj keď každá minúta v zamorenej oblasti znamenala ohrozenie života.
Posledný mohykán
Na Ukrajine bolo o športovcov postarané ako v bavlnke. Sovieti tak chceli asi vyvážiť hrozbu, o ktorej športovci nemali ani tušenie. „Hostitelia nám poskytli najvyšší komfort. Nebyť toho, že sme boli v zamorenom priestore, mali sme tam všetko. Veľa jedla a perfektnú starostlivosť pekných ukrajinských hostesiek. Bolo to priam nadštandardné, až to bolo zvláštne,“ spomína Bicák.
Československí zväzáci na hrách mládeže pobudli 6 dní. Za tento čas boli všetci športovci vystavení obrovským dávkam radiácie. Následky na seba nenechali dlho čakať. Z 18-člennej výpravy zostal nažive iba Bicák. „Všetci pomreli, väčšina na rakovinu. Dokonca viem, že prvé poumierali ukrajinské hostesky, čítal som to v novinách. Ja som posledný, kto žije, aj keď navždy poznačený,“ vysvetľuje Bicák, ktorý má v hrubej zdravotnej karte napísaných 12 vážnych diagnóz. „Z toho je sedem chronických. Na diagnózy som naozaj bohatý, škoda, že sa nikomu nedostalo žiadneho odškodnenia.“
Nikto z lekárov Pavlovi na rovinu nepovedal, že príčinou jeho chorôb je černobyľská radiácia. „Niektoré diagnózy sú toxického rázu, ale nikto sa neodvážil povedať, že to je následok výbuchu, vraj choroby vznikli z nezistených príčin. Napríklad svaly na mojej nohe sú ako špongia, keď do nej zatlačím prstom, zostávajú tam diery,“ hovorí Pavol, ktorý už raz ušiel hrobárovi z lopaty. „Prestali mi fungovať kĺby, štítna žľaza, sluch a iné orgány. Problémy s pečeňou ma dostali až do kómy, takmer som zomrel. Pomohli mi homeopatiká, kaplnka na Sekčove a dobrá nálada,“ uzatvára Bicák, ktorého ani po tom všetkom humor neopustil.
Koľko radiácie sme dostali?
Vzdušné prúdy zaviali rádioktívny mrak aj nad územie vtedajšieho Československa. A to dokonca trikrát - 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája. Pri prvom a poslednom prelete, zasiahol celé územie Slovenska, pri druhom iba západnú časť. Aké boli dôsledky?
Najväčšiu pohromu spôsobil rádioaktívny mrak tam, kde z neho pršalo a došlo tak ku kontaminácii pôdy. Na južnom Slovensku to boli okresy Dunajská Streda, Komárno, Lučenec, Nitra a na strednom okres Žiar nad Hronom a Slovenská Ľupča. Zamorenie na našom území nebolo podľa meraní kritické.
Podľa Terezy Melicherovej, špecialistky na radiačný monitoring SHMÚ, boli omnoho väčšie hodnoty rádioaktivity ako po výbuchu Černobyľa namerané v roku 1962. „Pre mnohých je iste nečakané, že hodnoty, ktoré boli merané počas celého roka 1962 v zrážkových vodách, boli 10-krát vyššie, ako tie z roku 1986. Podnetom pre meranie rádioaktivity na našom území totiž nebola havária v Černobyli, ale skúšky jadrových zbraní, ktoré sa v nadzemskej vrstve atmosféry robili od konca 40. rokov minulého storočia,“ hovorí odborníčka. Odvtedy na meteorologických staniciach SHMÚ nezaznamenali významné prevýšenia hodnôt rádioaktivity.
V správe Inštitútu hygieny a epidemiológie, ktorú v roku 1990 pripravili pre potreby OSN, sa píše, že obyvatelia Československa boli vystavení radiácii 11 310 sievertov. Slováci boli priemerne v prvom roku ožiarení dávkou zvýšenou o 9 % oproti normálu. Na základe toho sa odhadovalo, že radiácia z Černobyľa spôsobí na našom území 450 až 1 200 predčasných úmrtí väčšinou v dôsledku rakoviny vyvolanej ožiarením.
Počet obetí však môže byť ďaleko vyšší - je zarážajúce, že žiaden výskum sa nezaoberal tým, či nárast rakoviny naozaj súvisí priamo s Černobyľom, alebo nie. Najvyššie merania rádioaktívnych látok sa dodnes dlhodobo nachádzajú u divej zveri a húb. „Podľa známych údajov nie je pôda slovenských lesov, lúk, polí a záhrad zaťažená rádioaktívnym spádom natoľko, že by v tomto smere mali byť niektoré lokality nevhodné pre zber a konzumáciu plodníc húb, ktoré tu rastú,“ vysvetľuje mykológ Martin Pavlík.
Mŕtva zóna láka turistov
Mesto Pripjať, ležiace iba tri kilometre od epicentra výbuchu, sa muselo ihneď evakuovať. Obyvateľom kompetentní oznámili, že sa majú rýchlo pobaliť, vraj iba na tri dni. Nič si so sebou okrem dokladov a pár vecí nevzali. Celé ich majetky a spomienky zostali za múrmi domovov, kam sa už nikdy nevrátili. Dnes mesto duchov ožíva iba vďaka zvedavým turistom, ktorých láka smutná černobyľská atrakcia.
