Nepriazni modernej doby vzdoruje iba vďaka zopár tvrdohlavým nadšencom. Za jedným z nich sme sa vybrali do horskej obce Bodiná pri Považskej Bystrici.
Zastavujeme pri dome s dreveným vyrezávaným stĺpom, na ktorom je soška Panny Márie, nad vstupom je drevený firemný štít. Je jasné, že sme správne. Víta nás rezbársky majster Vladimír Šimík spolu so synom Martinom a vedú nás do dielne, kde to vonia drevom. Vo zveráku je práve rozrobený kus stĺpa, do ktorého dláto už začalo tvarovať ornamenty.
Jelenčeky
„Robím to od roku 1974, keď som sa vyučil. Hoci môj otec aj dedo robili s drevom, rezbárom nebol v našej rodine nikto,“ začína rozprávanie zakladateľ rodinnej tradície Vladimír Šimík, ktorého nasledujú dnes už aj synovia Vladimír a Martin.
Odmalička ho bavilo kresliť, a tak ho rodičia dali do učenia do výrobného družstva Rezbár Rajec, ktoré bolo centrom rezbárskeho remesla na Slovensku. Ale tam ho to nebavilo a po vyučení odtiaľ odišiel. „V Rajci sa totiž robili najmä spomienkové predmety a vo veľkých sériách. Všelijaké tie jelenčeky, fotostojany, suveníry... Nič moc, robiť sto jelenčekov mesačne, ja som sa v tom nevidel,“ spomína s úsmevom.
Neskôr robil výtvarníka na propagácii, ale k drevu ho to stále ťahalo. Skúsil to aj v uznávanom ÚĽUV-e. „Lenže tam bola najmä ľudová tvorba. Chceli, aby som robil všelijaké tie črpáky, také neotesané, akoby ich robila ťažká bačova ruka. To nebolo nič pre mňa, nedala sa tam uplatniť fantázia.“
Učil sa od majstrov
Pán Šimík si teda zarábal klasickou stolárčinou, k rezbárstvu sa vrátil tesne pred revolúciou v roku 1989, keď už boli povolené živnosti.
„V tom čase ma oslovil jeden farár, či by som neurobil výzdobu kostola. Tak som urobil svoj prvý obetný stôl, ktorý stojí pred oltárom. A postupne mi ďalší farári dohadzovali robotu. Najlepšou reklamou je spokojný zákazník a poctivá robota,“ hovorí.
Práve vďaka kostolom pričuchol k rezbárskemu umeniu starých majstrov. Po stovkách rokov opravoval ich diela, na ktoré sa podpísal zub času, a vyrábal nové prvky, ktoré museli ladiť s tými pôvodnými. „Tie staré veci som rozoberal, a tak som sa najviac naučil. Videl som, ako to tí starí majstri robili v baroku, rokoku... Čo bolo zhnité, perníkové, muselo sa odstrániť. Ale vzácne ornamenty a sochy sa konzervovali, aj keď boli prežraté,“ vysvetľuje. Po Slovensku sú dnes desiatky kostolov, v ktorých sa vynímajú práve práce majstra Šimíka.
„Viac ma baví rezba, ale aj tá umelecká stolárčina má svoje čaro - všetky tie rímsy, ozdoby, ornamenty... Najradšej robím z lipy a starými spôsobmi, čiže dlátami,“ hovorí a ukazuje na desiatky dlát, z ktorých každé sa hodí na inú rezbu. „A obetné stoly do kostolov robím bez klincov, tak ako kedysi,“ dodá hrdo.
Drevo
Vyrezávať sa dá zo všetkých listnatých drevín, na sochy sa však hodia najmä lipa, orech, na nábytok zas dub. „Drevo kupujem vo forme vyschnutých fošní, ale niekedy tiež na koreni – teda vyberiem si konkrétny strom, napríklad lipu s priemerom 80 - 100 cm. Kým je drevo surové, vysekám si nahrubo obrysy sochy a zo zadnej strany ju vydlabem ako koryto, aby bola dutá – to preto, aby pri vyschýnaní drevo neprasklo. Po vyschnutí sochu vyrežem a na záver zadnú stranu vyplním lištou,“ opisuje postup. Najviac objednávok má na Pannu Máriu. „Farár zadá, či chce Sedembolestnú, Lurdskú, Fatimskú... Každá má svoje atribúty a je inak stavaná.“
Po vyrezaní sa sochy kriedujú, polychrómujú. „Ja ich však najradšej nechávam v prírodnom vyhotovení, iba ich natriem včelím voskom. Rokmi potom drevo vyzreje, zmení farbu a zostáva viditeľná jeho pekná štruktúra,“ vysvetľuje.
Dom
Na zákazky používa to najkvalitnejšie drevo, sám pre seba si však odkladá škaredé kusy. „To si nechávam pre voľnú tvorbu, na ktorú, žiaľ, teraz nemám čas. Mám rád, keď má drevo hrču, kaz, ktorý sa snažím využiť.“ Voľne, bez objednávky, si za posledné roky stihol postaviť len dom. Samozrejme, z dreva. „Stačili nám k tomu motorová píla, sekera, elektrický hoblík a meter.“
Odkaz
Podľa Šimíka obnovy kostolov zachránili rezbárstvo na Slovensku, hoci majstrov, ktorí by si na takúto robotu trúfli, je málo. Bohužiaľ, v modernej dobe je rezbárstvo na ústupe. Ale vďaka takým rodinám, ako sú Šimíkovci, je ešte stále tu. Aký je to pocit, že aj o 200 - 300 rokov budú ľudia obdivovať ich diela? „Čosi po nás zostane. Umriem bez toho, aby som bol boháč, ale možno o nejakých 200 rokov si na mňa niekto spomenie, keď uvidí moje sochy,“ dodáva majster rezbár.
