Práca, ktorá by sa mohla javiť ako úplne bežná, ho napĺňala po celý život. Počas 41 rokov robil na našich ambasádach v najrôznejších krajinách. Navštívil Moskvu, Budapešť, Belehrad, Haag, Paríž... Dnes je už na dôchodku, pestré zážitky mu však ostanú navždy.
Z chlapca, ktorému v štyroch rokoch zomrela mamička a otca vzali počas druhej svetovej vojny nemeckí nacisti, sa stal vyštudovaný elektrikár. V roku 1947 nastúpil ako učeň do Stavebného podniku v Bratislave, o šesť rokov bol už stálym zamestnancom.
Vďaka svojmu povolaniu spoznal veľa krajín a usilovne sa učil jazyky. "Naučil som sa po nemecky aj maďarsky, rozumiem srbsky a aj Poliakom. Z ruštiny viem ešte to, čo som sa naučil v škole,“ vraví svižný Alojz. Z radového elektrikára sa stal majster a od 60. rokov minulého storočia ho z podniku posielali do zahraničia, kde pracoval na našich ambasádach. Spoznal Viedeň, Moskvu, Budapešť, Belehrad, Bukurešť, Haag aj tureckú Ankaru. Naposledy robil dva roky na veľvyslanectve v Paríži, blízky mu však bol aj Peloponézsky polostrov.
„Keď sme pred Vianocami končili prácu v Grécku, išli sme domov mojím mikrobusom. Do kufra sme naložili 144 fliaš koňaku a 10 fliaš sme si nechali vpredu a rozdávali ich colníkom. Urobili sme im pekné Vianoce,“ spomína s úsmevom.
Podľa jeho slov plat nemal vysoký, tešil sa však z výborného kolektívu. V stavebnom podniku bol neraz ocenený ako najlepší pracovník, získal veľa diplomov, písali o ňom podnikové noviny. Najviac si váži plaketu, ktorú dostal ako vzorný zamestnanec, ktorú mu udelil primátor Bratislavy v roku 1989.
Strávili ste v jednej práci celý svoj život? Ozvite sa na tip@novycas.sk
