Nostalgicky spomíname na detstvo a hovoríme si: takéto pekné veci sa dnes už nenakrúcajú... Medzi nezabudnuteľné rozprávky patrí Princezná so zlatou hviezdou na čele, ktorú si zahrala Marie Kyselková (80). A o jej ruku bojoval princ Radovan v podaní Josefa Zímu (83). Ako si na tie časy spomína?
Pred 56 rokmi ste si zahrali obľúbeného princa Radovana. Odvtedy sa s vami jeho tieň stále vlečie. Je pravda, že vám to lezie na nervy?
Znesiem sa počúvať, ale nemôžem sa na seba pozerať. To mi už prekáža, vidím tam veľa chýb a viem, že dnes by som to už zahral ináč a lepšie, len už mi nikto takú rolu neponúkne. (smiech) Keď som tú rozprávku videl trikrát v živote, tak je to veľa. Kedysi som ju pozeral aj s vnučkami, čo sú dnes dámy, ktoré majú vyše 30 rokov. Keď mali päť, sedeli sme spolu pred televízorom a staršia vnučka mi len povedala: „Dedo, ty si princ!“ Mladšia tomu nerozumela, nechápavo pozerala striedavo na mňa a na obrazovku a išla sa pozrieť za televízor, ako som sa tam dostal.
V čase nakrúcania ste mali 27 rokov a váš princ bol spravodlivý, typický romantik a idealista. Nepripadal vám príliš sladký?
Ideálom je preto, lebo nie je dosiahnuteľný. Ale také, krištáľovo čisté, väčšinou rozprávkové bytosti bývajú. Samozrejme, že mi pripadal sladký, preto sa mi viac páčia iné rozprávky, ako napríklad Hrátky s čertem, kde zasa excelovala moja manželka (Eva Klepáčová, red. poz.). Princezná so zlatou hviezdou, v ktorej som hral ja, nemala skoro žiadny dej. Stále tam len chodím, niekde v parku hľadám princeznú Ladu, a to je vlastne celý dej. Nakoniec si nájdem prstienok v polievke. Je to umelé a celý dej by sa dal zhrnúť tromi slovami. Kedysi túto rozprávku aj dosť skritizovali a kritici ju považovali za gýč, ale ako vidieť, ľudia ju majú stále radi.
Táto rozprávka vás však v mladosti okamžite katapultovala na výslnie. Boli ste na tú veľkú slávu vlastne vôbec pripravený?
Mal som za sebou jeden študentský film a ľudia ma už poznali z televízie. Úspech, ktorý prišiel s rozprávkou, som zažil akurát vtedy, keď som bol v nemocnici po úraze z autohavárie v roku 1959. Takže prvýkrát som Princeznú so zlatou hviezdou videl až tri mesiace po premiére, keď ma pustili z nemocnice. Išiel som sa naň pozrieť do nejakého periférneho kina na okraji Prahy, kde ju ešte premietali. Prišiel som tam s dvoma barlami a stál som v poslednom rade, aby si ma nikto nevšimol, aj keď po tej havárii by ma asi ľudia nespoznali, lebo som nemal vlasy a účes na ježka.
