Tie ho nakoniec priviedli k vytúženej zlatej medaile. Za ňu sa poďakoval aj svojmu staršiemu bratovi Jurajovi, bez ktorého, ako tvrdí, by ani nebicykloval.
Sagan si vybojoval titul po sólovom úniku asi 2,5 kilometrov pred cieľom, keď v stúpaní striasol svojich konkurentov, v zjazde si vytvoril rozhodujúci náskok a s vypätím všetkých síl odolal aj špurtujúcemu pelotónu. "Nechcel som čakať na záverečný špurt, pretože to by som mohol skončiť druhý, tretí, štvrtý... Preto som sa rozhodol, že zaútočím a že pôjdem sám. To bolo veľmi dôležité, aby som po dlažobných kockách ostal vpredu osamotený," povedal.
Dvadsaťpäťročný jazdec stajne Tinkoff-Saxo odštartoval svoje sólo na úpätí stúpania na dlažobných kockách, keď vyrazil spoza chrbta Belgičana Grega Van Avermaeta. "Bol som za ním a vtedy som si povedal, 'vyskúšam to'. Bolo to dobré rozhodnutie. Veľké tímy môžu pripravovať nejaké stratégie, no my sme boli iba traja a ja nie som dobrý v stratégiách," povedal pre velonews.com.
K rozhodujúcemu ataku ho inšpirovali predchádzajúce preteky žien a kategórie do 23 rokov. "Videl som tie preteky a všetci prišli do cieľa pokope. Novinári sa ma pýtali, 'ako vo finále bojovať o víťazstvo?' No to sa nedá dopredu povedať. Jednoducho som chcel byť čo najviac vpredu a v momente sa rozhodnúť," uviedol s tým, že sólový útok bola asi jeho jediná šanca.
Tento odvážny krok nakoniec slávil úspech, keďže Sagan tak striasol silné tímy Holandska, Belgicka, či Nemecka, ktoré dovtedy kontrolovali priebeh pretekov. "Od posledného kopca to bola do cieľa stále ešte dlhá cesta - zjazd, kúsok rovinky a mierne stúpanie. Posledných osemsto metrov bolo veľmi ťažkých. Pre osamoteného pretekára je to veľmi ďaleko. Navyše, keď za vami všetci naplno špurtujú. No povedal som si: 'Už som to skúsil, tak musím ísť ďalej'."
Petra Sagana podporovali na trati jeho brat Juraj a spolujazdec z Tinkoff-Saxo Michael Kolář. Ani jeden z nich do cieľ neprišiel, no mrzieť ich to nemuselo. Svojimi výkonmi totiž výraznou mierou pomohli k zlatu. "Celý čas boli so mnou, ak by sa niečo stalo, museli by sme meniť bicykel, boli na to pripravení. Naše mechanické auto totiž bolo až myslím 27. v poradí, čo bolo ďaleko," pochválil ich a doplnil, že bez Juraja, by sa asi nikdy nestal majstrom sveta.
"Ak by nebolo jeho, tak tu dnes určite nie som. Keď som bol mladší, chcel som robiť adrenalínové športy ako bojové športy, cyklistický zjazd, či motokros. Preto som sa škriepil aj s otcom, ktorý chcel, aby som pokračoval na horskom bicykli a potom ceste. S tým som začal totiž už ako deväťročný práve vďaka svojmu bratovi. Keď som bol mladší dosiahol som úspechy, vyhral som aj juniorský majstrovský titul a prešiel som na cestu. Bez Juraja by som asi nebicykloval. On s tým začal a ja som pokračoval v jeho šľapajach," dodal.
