Na východ Sovietskeho zväzu či na Sibír vysídlili v roku 1944 viac ako 870.000 ľudí a do októbra 1948 už viac ako dva milióny. Najväčšou bola operácia pod kódovým názvom "Čečevica" ("Šošovica"), zameraná na vysídlenie Čečencov a Ingušov do Kazachstanu a Kirgizska. V piatok 23. februára uplynie 80 rokov od začiatku deportácií Čečencov a Ingušov do Strednej Ázie a zániku Čečensko-Ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky.
Hoci Prezídium Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) schválilo nariadenie "O likvidácii Čečensko-Ingušskej republiky" 7. marca 1944, násilné vysídľovanie Čečencov a Ingušov sa začalo skoro ráno 23. februára 1944. Podľa sovietskeho vedenia malo ísť o odplatu za ich údajnú kolaboráciu s fašistickými vojskami na Kaukaze.
Ruský historik Boris Sokolov ale tvrdí, že sovietsky diktátor Stalin "už dávno plánoval riešiť problém nepoddajných kaukazských národov, a druhá svetová vojna mu na to dala len vhodnú zámienku."
Na Stalinov príkaz sa stal vykonávateľom operácie jeho "krvavý kat" a šéf obávanej tajnej služby (NKVD) Lavrentij Berija. Približne 120.000 dôstojníkov a vojakov NKVD presunuli do Čečensko-Ingušska pod zámienkou opravy poškodených ciest a mostov. Od začiatku operácie postupovali od domu k domu a vyháňali prekvapených ľudí do pripravených nákladných áut. Na zbalenie najnutnejších vecí mali len pár minút. Už o 11-ej hodine hlásil Berija Stalinovi: "Vysídľovanie prebieha normálne." Večer dokonca zorganizoval v Groznom hostinu.
