"Že čo ak si za to naozaj môžem sama? Či som mala urobiť to, ono. Či by som sa dokázala z toho dostať, či som nemala urobiť viac preto, aby sa to nestalo. Či naozaj to moje nie bolo dostatočné. Keď som si to prehrala v hlave, veľmi veľakrát odvtedy, naozaj môžem povedať, že nemala som čo viac urobiť. Aj toto všetko je dôvod, prečo som to ja riešila tým, že som z toho vzťahu odišla a nechala som to vlastne nejakým spôsobom za sebou. Zároveň som vedela, že tá legislatíva je taká, že v živote by to nikam neviedlo. Bolo by to len o tom, že ďalšiemu človeku v čase, keď som ešte najviac zraniteľná, by som musela povedať, čo sa stalo," myslí si Lenka, ktorá sa chcela obrátiť aj na psychológa, avšak odradilo ju dlhé čakanie na termín. Tvrdí, že dostať sa na sedenie k odborníkovi trvá aj niekoľko mesiacov. Rany na duši si tak liečila v obklopení blízkych.
"Teraz už sú troška citlivejší tí policajti k tomu, pretože už sa trošku viac o týchto veciach rozpráva, už sa zmenil aj spôsob tej výpovede. Vtedy, keď sa to stalo mne, by som musela vypovedať v tom čase minimálne 3-4krát. Mala by som tam celé obecenstvo, teraz je to už len jedna kamera, jeden policajt. A stačí to iba raz povedať. Vtedy nie," hovorí smutne.
