Oslavujete Valentín nejako špeciálne?
Ondrej: Ak som momentálne doma, tak áno.
Erika: Oslavujeme aj to, že je počas tohto sviatku doma. (smiech)
Ondrej: Myslím si, že mať niekoho rád je prvým predpokladom toho, že človek nie, je sebcom. Veď myšlienka dňa sv. Valentína je nádherná, nie Erika?
Erika: To určite. Oslavovať lásku je vždy príjemné. Možno by sme ju mohli osláviť aj častejšie.
Ako ste sa vlastne zoznámili?
Ondrej: My sme sa vlastne nemuseli zoznamovať, nás zoznámil región, v ktorom sme sa narodili. Erika bývala odo mňa vzdušnou čiarou iba pár kilometrov. Keďže vyrastala v Lipanoch a Lipany boli v tom čase pre mňa významným centrom, museli sme na seba prirodzene naďabiť. Či už na ZUŠ, gymnáziu, v lekárni alebo len tak na stanici pri čakaní modrého autobusu alebo vlaku do ešte väčšieho aglomerátu, a to do Sabinova.
Erika: Áno, stanica bola Ondrejovým obľúbeným miestom. Trávil tam množstvo času. Dodnes kolujú legendy, ako kráčal s husľovým puzdrom na najvyšší kopec v meste. Tróni na ňom naše lipianske gymnázium. A keďže som pod tým kopcom bývala a predávala zmrzlinu, bolo len otázkou času, kedy sa stretneme. Aj keď naše začiatky neboli také jednoznačné.
Ondrej: Tu by som do toho rád vstúpil a doplnil, že vinou Eriky. Ja som bol rozhodnutý od prvej chvíle.
Erika: No jasné... (smiech)
Bola to láska na prvý pohľad?
Erika: Tak tých pohľadov bolo viac. V zásade to závisí od výsledku.
Ondrej: Z môjho pohľadu to bola láska na prvý pohľad. Erika bola vždy krásna baba. A popravde ani ja som nebol na zahodenie. (smiech)
Erika: Áno, afro účes v našej doline sa len tak nevidel. (smiech) Jednoznačne si bol zapamätateľný.
Ondrej: Našťastie sa to ani dodnes nezmenilo.
Erika: Veru nie. (smiech)
