Dá sa za tie roky povedať, že stúpa kvalita výkonov účinkujúcich?
Áno, samozrejme! Technicky sme omnoho ďalej, ako sme boli. Vďaka kontinuite Česko Slovensko má talent na televíznych obrazovkách sme svedkami toho, ako sa zmenila nielen technická, ale aj mentálna pripravenosť súťažiacich. Nikdy sa, samozrejme, nevytratí ten moment prekvapenia, že príde niekto, koho podceňujeme, a urobí niečo výnimočné. Väčšinou je to spev, samozrejme. Moment prekvapenia vzniká iba podceňovaním.
Myslíte si, že tí ľudia, ktorí v Talente zaujmú spevom, by uspeli aj v speváckych súťažiach, napríklad typu SuperStar?
Talent je postavený trochu inak. Nám sa veľmi často stalo, že u nás zaujali speváci, ktorí sú, slovami riaditeľa Štúdia L+S Paľa Danišoviča, umelcami troch minút. Oni tie tri minúty dajú, ale potom sú úplne mimo. Celý svoj život. Ale máme aj opačné prípady, že k nám príde niekto zo SuperStar, spieva kvalitne a my ho vyhodíme.
Prečo?
Kvôli póze. Kvôli tomu, že viac ako hlas hľadáme človeka, v ktorého prítomnosti budú diváci chcieť byť. Hľadáme trochu iný rozmer toho hviezdneho prachu.
Za 11 ročníkov bola porota v rozličnom zložení. Ktoré vás bavilo najviac?
Nedávno som sa zamýšľal nad tým, ktoré zloženie poroty bolo vlastne to klasické. Asi by to malo byť to, ktoré bolo prvé, teda s Honzom Krausom a Luckou Bílou. Honza sa úplne neotvoril, Martinovi Dejdarovi sme nedali šancu, s Leošom Marešom sme všetci zápasili, Lucka začala mentálne odchádzať v čase, keď sa objavila Diana Mórová. Marta sa s nami naplno spojila až v poslednom ročníku. Predtým si išla vlastný svet, ktorý bol determinovaný jej zdravotnými problémami, myslím si. Nikdy tam nebolo spojenie medzi mnou a ňou, čo je škoda a je to určite chyba na obidvoch stranách.
