Pôsobili ste 5 rokov ako pedagogička na VŠMU, rovnako 5 rokov aj na univerzite v Banskej Bystrici budúcich hercov. Má slovenské divadelníctvo budúcnosť v kvalitných hercoch?
Univerzita Mateja Bela v Bystrici je škola, ktorá živí svojimi absolventmi regionálne divadlá, lebo z Bratislavy nikto nechce odísť - v hlavnom meste je televízia, rozhlas, médiá... Nikto nejde hrať divadlo do Spišskej Novej Vsi, do Prešova, do Zvolena... Hovorím o tom preto, lebo som tam hosťovala. V regionálnych divadlách sú kvalitní herci, robia divadlo poctivo. Tam, keď prídete, tam sú aj vzťahy iné. Tu v Bratislave? Plno profesorov a docentov, ale výsledok? Niekedy mi je mladých hercov ľúto, lebo mnohí sú veľmi talentovaní.
Čím si to vysvetľujete?
Dnes je taká doba, že všetko lezie, akoby som to povedala, politike do zadku.
Kedysi to tak nebolo?
Nie. Napriek dobe, v ktorej sme žili.
Vy ste sedeli v 90. rokoch v slovenskom parlamente za HZDS. Vyčítali vám kolegovia niekedy vašu poslaneckú minulosť?
No jéj! Ani ma nezdravili! Niektorí moji žiaci ma nepozdravia na ulici dodnes. Odmietajú so mnou hrať, až tak ďaleko to zašlo.
To musí byť smutné a nepríjemné...
No nie je to bohviečo, ale s tým už nič nenarobím. Prejdeme okolo seba a ja si pomyslím svoje. Nesťažujem sa. Keď som sa v divadle sťažovala na nejakého režiséra, že je na mňa prísny alebo hrubý, Lacko Chudík vždy povedal: „Tou mierou odpustím, akou mierou dostávam!“ Vzápätí však dodal: „Herectvo, to je závislé povolanie, musíš poslúchať.“
Rapaičová nám porozprávala o tom, ako oslávila narodeniny či čo pre ňu znamená poézia, ktorej sa venuje. Koľko básni vie z pamäti a čo si myslí o dnešných časoch? Aj o tom, prečo je rada, že je stará, sa dočítate v Novom Čase Nedeľa!
