Hoci je Katarína Líšková skúsenou cestovateľkou, ktorá prešla takmer stovku krajín, rozhodne si nenechala v roku 2021 ujsť príležitosť sprevádzať ako fotografka slovenskú archeologickú výpravu do guatemalskej džungle, kde už roky pod vedením svetového experta Milana Kováča odkrývajú odborníci tajomstvá mayskej civilizácie.
Ľudia z lesa
Nerobia to však sami. Pri náročnom pobyte v pralesoch pomáhajú aj miestni obyvatelia žijúci v Uaxactune. Kopú, triedia materiál, ale aj varia a sprevádzajú prostredím, ktoré poznajú ako vlastnú dlaň. A hoci je ich dedinka na samom okraji obrovskej divočiny, obliekajú sa a žijú celkom moderným spôsobom. Vďaka Kataríne Líškovej môžeme aj my na Slovensku nahliadnuť do ich životov a spoznať ako vidia „les“, ktorý ich už po generácie živí.
„V roku 2021 som strávila dva týždne v Uaxactune, aby som fotila archeologické nálezy. Nápad robiť fotografickú sériu kopáčov z miestnej dedinky vznikol, keď mi jeden z nich povedal, že „prales je ako manželstvo“, začína svoje nezvyčajné rozprávanie fotografka. „Hoci sa to niekomu môže zdať ako klišé, mne to od tohto jednoduchého, neštudovaného človeka prišlo ako veľmi poetické. Lebo jednoduchý nemusí znamenať hlúpy či nerozmýšľajúci, práve naopak. Nám by ani nenapadlo takto opísať prales. A tak som ho spovedala ďalej.“
Neostalo len pri jednom rozhovore. V priebehu niekoľkých dní Katarína Líšková položila rovnaké otázky každému z miestnych chlapcov, mužov i žien, ktorí na expedícii pomáhali. Čo pre nich znamená prales? A ako by ho opísali niekomu, kto ho nikdy nevidel?
Zelený ateliér
„Vznikali veľmi zaujímavé výpovede, napríklad o tom, že ľudia majú korene, ktoré si nosia so sebou a les má korene, ktoré ostávajú na mieste,“ odhaľuje pre nás nezvyčajné vnímanie lesa cestovateľka. „Na výstave sme venovali každému z nich jeden panel. Ponechali sme aj kostrbatý preklad, aby sme ich jednoduché, nespisovné vyjadrovanie zachytili, uchovali spolu s ich portrétom priamo v džungli.“
Fotenie v prostredí hlbokého stredoamerického pralesa bolo však veľkou výzvou. Hoci Katarína Líšková navštívila podobné prostredie mnohokrát, takto hlboko bola v pralese prvý raz. „Úplne ma prekvapila absencia svetla. Človek má predstavu, že prales je živý a plný rôznych sviežich zelených odtieňov. Ale v hlbokom pralese máte nad sebou 40 až 60 metrov vysoké stromy, ktoré zabraňujú prístupu klasického svetla. Modrú farbu takmer nevidno. Celý deň je tam také zvláštne pološero,“ približuje náročnosť fotenia v divokom prostredí.
