Keď sme sa nedávno rozprávali, spomenuli ste, že ste si na seba po prvýkrát od otcovej smrti obliekli niečo farebné. Bolo to spontánne rozhodnutie alebo ste to už tak cítili dlhšie?
Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Zrazu sa mi zhnusila čierna farba, povedala som si dosť! Už po odlakovaní čiernych nechtov do mňa vstúpila úplne iná energia, tak som do môjho života opäť vrátila farby.
Myslíte si, že by vám to už povedal aj otec, aby ste začali žiť a boli šťastná?
Ktorý otec by nechcel, aby jeho dieťa bolo šťastné? Rozhodne by nechcel, aby sa ktokoľvek kvôli nemu trápil. Bol to, rovnako ako moja mama, veľmi dobrý, láskavý a veľkorysý človek.
To, že už nenosíte čierne oblečenie, však neznamená, že ste prestali smútiť. Bol to taký prvý krok k ozdraveniu vašej duše?
Je pravdou, že farebné oblečenie smútok trochu vytesnilo. Moje vedomie sa s tou veľkou stratou celkom vyrovnalo, ale podvedomie ju ešte stále spracúva. Často mám s otcom veľmi živé sny a ráno, keď o nich premýšľam, si občas aj poplačem…
