Celkovo ich má osemsto a denne sa venuje zhruba tridsiatke z nich. Je stále vitálny, práca ho baví a napĺňa. Diagnózy vie určiť po telefóne a ako sám tvrdí, poradí si aj s neznesiteľnými povahami. Karol Mika mal oveľa väčšiu klientelu, no o mnohých pacientov prišiel pred tridsiatimi rokmi, keď musel nútene odísť do penzie.
„Nechcel som ísť na dôchodok. Potrebovali však moje miesto, tak ma naň šupli. Nik sa ma nepýtal, či chcem ešte pokračovať. Pacienti ma potom stretávali na ulici a naviedli ma na cestu, že by som mohol ďalej robiť privátne a byť privátnym lekárom. Tak som si vybavil povolenia. Mal som pôvodne takmer dva a pol tisíc pacientov, no všetkých prebrala kolegyňa po mne. Musel som teda hľadať pacientov odznova. Začal som na zelenej lúke,“ opísal nám ťažké začiatky zrodu svojej novej ambulancie Karol Mika, ktorý nemohol ani upovedomiť predchádzajúcich pacientov, že znovu ordinuje a kde ho nájdu. Letáky s týmito informáciami boli strhávané...
Sestričku platil z dôchodku
„Bol to ťažký prvý rok. Z môjho dôchodku som platil sestričku, nájom a nemal som dostatok pacientov. Manželka sa smiala, že mám najdrahšiu záľubu, lebo všetko som platil a sám som plat nemal. Postupom času sa však pacienti o mne dozvedeli, prišli a začal som už riadne ordinovať. No neďakujem za nich žiadnemu dobrodarcovi, ktorý by mi ich pridelil,“ dodal najstarší slovenský lekár, za ktorým dnes chodia aj pacienti pracujúci v Bratislave, Lučenci alebo z Horehronia.
