Tým prepadol natoľko, že sa tohto roku stal prvým čestným občanom obce Ždiar. Spolu so skupinou ďalších nadšencov ho verejnosť pozná pod prezývkou Plickovci Ždiar.
Už roky kráča v stopách slávneho Karola Plicku, folkloristu a hudobného vedca, ktorý svoj výskum v 30. rokoch 20. storočia robil aj v známej obci na slovensko-poľskom pomedzí. Ako sa však z rodáka z Martina, mestského chlapca, reprezentanta Československa v behu na 400 metrov, volejbalového trénera, vedca a dlhoročného pedagóga na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského stane jedného dňa goralský nadšenec, ktorý venuje roky uchovávaniu ľudových a folklórnych tradícií malej, ale zato slávnej slovenskej obce Ždiar?
Začalo sa to portkami
„O goraloch sa hovorí, že sú veľmi zvláštna nátura, dostať sa medzi nich vôbec nie je jednoduché. Je to nátura tvrdá, rovná, s veľkým odstupom,“ začína svoje rozprávanie Miroslav Vavák. Po živote strávenom vo vrcholovom športe mu pred viac ako desaťročím prišli úplnou náhodou do cesty gorali. Jedného krásneho dňa zavítal do Ždiaru, kde sa zoznámil s Petrom Michalákom († 42), ktorý sa okrem iného venoval aj šitiu ždiarskych portiek, teda nohavíc, ktoré sú súčasťou tradičného mužského kroja.
Jeho práca Miroslava Vaváka oslovila a čoskoro našli spoločnú reč. Vysvitlo, že by mohol svojmu novému známemu pomôcť s návštevou „nedostupného“ depozitára Národného múzea vo svojom rodnom Martine. Peter Michalák († 42) so sebou na návštevu archívu doviedol aj Jozefa Bachledu, ktorý zase šije serdoky, teda tradičné kožúšky. Hoci to vtedy ešte netušili, práve táto trojica zapálená pre ždiarske tradície a oddaná uchovávaniu spomienok na pôvodný spôsob života v obci sa čoskoro spontánne pomenovala Plickovci Ždiar.
