Hoci od havárie ubehne v stredu (26.4.) už 37 rokov, Ľudmila Rezničenková si na udalosti z 1986 spomína, akoby to bolo včera. Spolu s manželom Sergejom žili v tom čase v Charkove a plánovali spoločnú budúcnosť. Jadrová katastrofa, označená na medzinárodnej stupnici jadrových udalostí najvyšším možným číslom 7, však ich plány obrátila naruby.
“Niekoľko mesiacov po havárii nám zaklopali na dvere bytu s tým, aby sa muž hlásil na vojenskej správe, pričom ten sa na nič nevyhováral a išiel. Nevedel kam ide a čo bude robiť,” vraví Ľudmila Rezničenková, ktorú dopĺňa jej manžel.
“Sprvoti sme išli do mesta Čuhujiv, odtiaľ letecky do Bilej Cerkvy a práve vtedy som začal tušiť, že naše kroky smerujú do Černobyľu. Nemýlil som sa. V Černobyli a približne tridsať kilometrovej zóne som slúžil ako príslušník vojenskej polície. Práca to bola náročná, veľakrát od úsvitu do samého večera,” vraví Sergej, podľa ktorého približne tridsať kilometrovú zónu, ktorá bola spoločne s časťou Bieloruska najviac zasiahnutá radiáciou, strážili vojaci prísne vo dne v noci.
