Z Martina sa na dlhé roky presunul do Slovenskej televízie v Bratislave, kde sa v priebehu 70. rokov 20. storočia stal výraznou osobnosťou televíznej tvorby. Jeho práce pre televíziu, ako Straty a nálezy (1975), Americká tragédia (1976), Chlapec z majera (1980), Najatý klaun (1980), Zbožňovaná (1980), Cukor (1982), Hĺbkový rekord (1985) či O mužoch, ženách a deťoch (1986) vzbudili nielen záujem publika, ale ocenili ich aj na mnohých festivaloch.
V roku 1985 prešiel Stanislav Párnický na bratislavskú Kolibu do Slovenskej filmovej tvorby. Upozornil na seba psychologickou drámou Kára plná bolesti (1985), dejovo situovanou do prostredia slovenskej dediny v čase druhej svetovej vojny. Ďalším jeho úspešným filmom bola dráma Južná pošta (1987), za ktorú v roku 1988 získal Osobitnú cenu Filmového festivalu pracujúcich. V roku 1995 nakrútil pokračovanie filmu Štefana Uhra Pásla kone na betóne (1982) pod názvom ... kone na betóne.
Spolupracoval tiež na niekoľkých televíznych seriáloch, režisérsky sa ujal napríklad Ordinácie v ružovej záhrade (2007). V roku 2011 nakrútil aj televízny film Čerešňový chlapec.
V roku 1990 sa Stanislav Párnický podieľal na vzniku Filmovej a televíznej fakulty (FTF) VŠMU v Bratislave. Bol prvým vedúcim katedry filmovej a televíznej réžie a dekanom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Vyučoval predmety režijná tvorba, základy réžie a teória réžie. Bol členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. V roku 2017 dostal Cenu ministra kultúry SR.
Párnického dlhoročnou manželkou bola herečka a legenda Slovenského národného divadla Zdena Studenková, s ktorou vychovával spoločnú dcéru Simonu. Ešte pred ňou však jeho srdce patrilo novinárke Erike Vincourekovej, s ktorou bol taktiež ženatý.
