Akoby sa narodil už s ceruzkou v ruke. Odmalička kreslenie miloval. Silným impulzom boli animované disneyovky v malom kine vo Svätom Jure, kde sa narodil a vyrastal. Zázračný svet obrázkov mu učaroval. Celý život bolo o ňom známe, že sa nikam nepohne bez ceruzky a kúska papiera. Nápady prichádzali hocikedy a bolo treba si ich poznačiť.
Humor miloval a potreboval k životu tak, ako ostatní potrebujú kyslík. Vtipy si však nevymýšľal, on ich nachádzal v bežných situáciách. Vraj klasické vtipy ani nerozprával, pretože si ich vôbec nezapamätal.
Oddychoval prácou
V spomienkach najbližších zostal zapísaný ako skromný človek. Nerád cestoval, ani významné zahraničné ocenenia si nešiel prevziať osobne, posielali mu ich poštou. S porozumením na neho spomínajú členovia rodiny ako na nepraktického a zábudlivého človeka. Bežné veci rodinného života zostali výlučne na pleciach jeho manželky Anny.
Nič to však nemení na tom, že ako umelec bol geniálny. Zachoval sa jeho výrok, ktorý ho najlepšie charakterizuje: „Keď už nevládzem, spomeniem si na to rozosmiate publikum, najmä na detské tváre, a pokračujem v práci opäť s chuťou. Mnohí sa ma pýtajú, kedy si oddýchnem. Ťažko im môžem vysvetliť, že mojím oddychom je práca.“
