A prišli sa s niečím priznať?
Keď mal napríklad Daniel 17 rokov, tak za mnou prišiel, že - oco, chcem ti niečo povedať. Veľmi som sa bál, čo mi chce povedať, myslel som si, že začal fetovať alebo niečo. Ja som totiž medzi feťákmi vyrastal, ale nikdy som to nebral. Tak sme si sadli a ja, že čo sa stalo? A on, že niečo som vyviedol. A ja, že - no čo? A on na to: „Ja som začal fajčiť.“ Padol mi kameň zo srdca, bol som síce trošku sklamaný, ale stále som si hovoril, že je to lepšie, akoby mi povedal, že si začal niečo pichať alebo čo. Oni mi stále hovoria, že ty si otec, ale kamarát. Akýkoľvek problém máme, tak to ideme s tebou riešiť...
To je sen mnohých rodičov…
Chcel som to inak, ako som to mal ja. Ja napríklad, keď som niečo vyviedol, tak som to doma nikdy nepovedal, ale tato na to vždy prišiel. Dostal som bitku. Tato sa síce snažil, moja rodina nikdy nemala problém so zákonmi a tato mi vždy hovoril: „Ty sa raz dostaneš do basy s tými tvojimi kamarátmi.“ Prišiel som na to neskoro, že mal pravdu. A keď som sa sám stal otcom, tak som si uvedomil, že i keď to tato myslel dobre, tak mne tá bitka nepomohla. Hovoril som si, že budú spomínať iba v zlom a na to zlé.
Viete predstaviť, že by ste stavebnú firmu zavesili na klinec a venovali sa iba herectvu?
Nie. Som nohami na zemi. Toto sa môže kedykoľvek skončiť. A potom, keby som nemal prácu… To by sme sa iba strachovali, to by bolo zle.
