K porovnaniu československej éry hovorí: "Je to ťažké porovnávať, lebo vtedy nebolo toľko médií, kapely sa nemohli prezentovať hocikedy a hocikde, to sito bolo neúprosné. Myslím tým napríklad internet. Presadilo sa len pár mien. Dnes je tých mien veľa, ale majú to o to ťažšie, že ich je veľa. Takže ďalšia prekážka. Jedna zmizla, druhá prišla. Nezávidím súčasným muzikantom, ktorí začínajú, lebo môžu spievať hocičo, pokiaľ nepodporujú násilie, xenofóbne témy a podobne. Ale zase robí to strašne veľa ľudí. Dostať sa na youtube je pár klikov, ale či to ľudia naozaj chcú, to sa ukáže až potom na tom koncerte, či si spievajú tie pesničky"
Stretol sa s cenzúrou v 80. rokoch? "Ja som nebol underground, takže som až tak nevadil tým ľuďom. Ale viem, že pri pesničke Udobrenia som v pôvodnom refréne napísal text - tam niekde v nás musí byť anjel, čo povie áno. To sa na ministerstve kultúry zdalo veľmi nábožensky naladené, tak som to musel prerobiť na – tam niekde v nás musí byť to malé tiché áno. V podstate je to významovo to isté. Ale inak v pohode, my sme totiž hrali pop music," dodáva spevák.
Dnes sa koncerty rátajú na desiatky, v predchádzajúcej ére na stovky, podobne to bolo aj s vydávaním platní. "My sme stihli veľmi veľa koncertov, hrali sme 20 až 25 mesačne a mydlili sme to riadne. Vo februári a marci bolo najťažšie cestovanie, tak to sme si vybrali pracovnú dovolenku, mesiac sme boli v skúšobni a mesiac v štúdiu. Mali sme aj čas, toto mi dnes chýba, muzikanti hrávajú vo viacerých kapelách, hráva sa chaoticky. Nehráva sa systematicky. My, keď sme hrali južné Čechy, bývali sme na jednom mieste v Budějoviciach a odtiaľ sme urobili desať miest okolo. Alebo keď sme hrali na východe, spali sme v Košiciach alebo Prešove a urobili sme desať miest okolo. To znamená, že to malo logiku, malo to systém. Dnes chcú usporiadateľské agentúry každá svoj sólo termín a my lietame ako špinavá bielizeň hore-dole, doplnil Nagy.
