Kresťanský liturgický rok sa začína štyri týždne pred Vianocami, nedeľou najbližšou ku dňu Kataríny (25. november). Symbolizuje mýtický čas štyroch tisícročí medzi biblickým stvorením sveta a narodením Krista. Zaviedol ho pápež Gregor I. (590–601). Synoda v Cáchach r. 922, aby vykorenila predslnovratové zábavy a hry obľúbené v stredovekej Európe, zakázala počas neho tanečné zábavy aj svadby. Preto posledná tanečná zábava pred Vianocami bývala, a dodnes aj býva, na Katarínu.
Podľa etnologičky Kataríny Nádaskej je veľký rozdiel medzi dnešným životným štýlom a našimi predkami: „Pre nich nebolo až také dôležité mať kopu darčekov, skôr im išlo o to duchovno, aby sa všetci zišli zmierení, radostnejší.“ Čas im vypĺňali ochranné obyčaje, ľúbostné čary, veštenie, obchôdzky s maskami či vinšovanie.
Odkiaľ prišiel nápad s vencom?
Po prvý raz sa takýto veniec rozhorel v roku 1839 v Nemecku. Pri jeho vzniku stál protestantský teológ a učiteľ Johann Hinrich Wichern. Ako 25-ročný založil domov Rauhe Haus na záchranu zanedbaných a ťažko vychovávateľných detí. Ako v každej rodine, aj v jeho domove sa deti nevedeli dočkať Štedrého večera a dennodenne sa svojho učiteľa vypytovali, kedy budú Vianoce. Wichern sa teda rozhodol deťom čakanie na Ježiška spríjemniť a vymyslel im adventný veniec. Nevyzeral však tak, ako ho poznáme dnes. Prvý veniec vyrobil z kolesa od voza, na ktorý pripevnil 19 malých a 4 veľké sviečky. Malé sviečky symbolizovali všedné dni a veľké zase adventné nedele. Koleso na lanách zavesili na strop, aby naň videli všetky deti v učebni.
