Všimli si ho pred streľbou
Paradoxom je, že zabijaka si pred smrtiacim útokom všimli. „Mal pod nosom rúško a prechádzal sa tam. Neriešili sme to, veď mohol na niekoho čakať. Rozhodne nám nenapadlo, že nás niekto prišiel zavraždiť. Veľa ľudí chodí po covide po Bratislave s rúškom. Nebolo nám to divné,“ zamýšľa sa Radka, ktorá sa v Bratislave nikdy nebála, ani keď išla domov v noci.
„Matúš objednával jedlo cez donáškovú službu a nevedel sa rozhodnúť. Po 15 minútach sa mu to podarilo. Juraj sedel na vedľajšej lavičke a bol otočený smerom k nám, chrbtom k vrahovi. Matúš si oprel hlavu o mňa a niečo mi rozprával, keď sa odrazu spustilo peklo,“ opísala Radka. Najprv dostal ranu Juraj, potom Matúš a nakoniec ona. „Reálne som registrovala len to, že mám hrôzu pred očami. Niečo sa stalo, niečo rachlo, mala som pocit, že niekto po nás hodil bombu. Bol to šok, cítila som bolesť, videla som...“ Radka stíchne s tým, že detaily by už ľudia nemali čítať...
Zlomové rozhodnutie
Život Radke zachránil fakt, že bola blízko dverí do podniku. „Podarilo sa mi preplaziť dovnútra a to bolo asi to, čo mi zachránilo život,“ vysvetlila. Keď sa schovala vnútri, vedela, že musí niečo urobiť. „Uvedomovala som si, že nohu mám, ale vôbec nekrvácala, cítila som len ukrutnú bolesť. Viem, že som rýchlo zatvorila dvere. V živote som sa nebála o svoj život tak ako vtedy. Nevedela som, či tam ten človek je, alebo išiel preč. Strach v tej sekunde bol taký, že mi napadlo volať len 112, lebo som vedela, že mi nikto iný nepomôže,“ spomína na boj o prežitie.
„Potom ma niekam prepojili, pamätám si len, že som povedala: Zámocká 30, Tepláreň, a tam som skončila,“ hovorí statočná mladá žena. V strašnej bolesti a strachu zavolala ešte mame. „Volala som, že ma asi postrelili a neviem, čo mám s nohou. Ale že žijem a nech nerobí paniku. Ja osobne som nevidela, že ma trafil, cítila som len bolesť,“ pokračuje Radka.
