Koncom augusta 1652 vyslali Turci na Ponitrie veľkú lúpežnú výpravu. Spolu 4 000 osmanských vojakov rabovalo zožaté obilie a unášalo ľudí do otroctva. Gróf Adam Forgáč, hradný kapitán z Nových Zámkov, správne odhadol, kadiaľ sa budú vracať. Zhromaždil 1 300 uhorských vojakov a pri Veľkých Vozokanoch im prehradil cestu.
Jeho vojsko bolo slabšie, ale opevnilo sa vozovou hradbou a využilo to, že na rozdiel od Turkov malo aj delostrelectvo. Boj trval dva dni - 26. a 27. augusta 1652. Turci sa zastavili na brehu rieky Žitavy, kde nechali korisť a zajatcov a šesť hodín sa neúspešne pokúšali vozovú hradbu preraziť. Na druhý deň sa k vojsku pridali aj sedliaci z okolitých dedín vyzbrojení vidlami, kosami a cepmi.
Keď bol v boji zranený kôň tureckého veliteľa a začal bezhlavo utekať aj s vezírom Kara Mustafom na chrbte, rozbehli sa za ním aj ostatní osmanskí vojaci. V bitke ich padlo 800, na uhorskej strane bolo iba 48 mŕtvych. Podarilo sa oslobodiť aj zajatcov. Veľkou stratou však bola smrť štyroch mladých mužov zo šľachtickej rodiny Esterházyovcov, ktorí zahynuli už v prvý deň bitky, keď stáli na čele svojich vojsk. Bratranci František, Tomáš, Gašpar a Ladislav mali spoločný pohreb v Trnave 26. novembra 1652. Zúčastnili sa na ňom davy ľudí.
Na ich pamiatku najprv Imrich Esterházy v roku 1734 postavil na mieste bitky kamenný pomník. Keďže ten bol postupne poškodený zubom času, postavili Esterházyovci v roku 1896 nový pamätník v podobe veľkolepého bronzového leva na mramorovom podstavci. Ten sa pozerá na bojisko, hrdo reve a labou gniavi tureckú zástavu. Prežil aj odstraňovanie uhorských pamätníkov po roku 1918. Namále mal v roku 2013, keď ho niekto zhodil z podstavca a pokúsil sa ho rozrezať karbobrúskou. Zrejme mal skončiť v zberných surovinách. Leva sa však podarilo opraviť a dnes opäť stráži bojové pole, na ktorom zahynuli štyria Esterházyovci.
