Hana Šimáčková
Absolvovala odbor špeciálna pedagogika – učiteľstvo na pražskej Univerzite Karlovej. Dlhodobo sa zameriava na prácu so sexualitou a vzťahmi dospelých ľudí s mentálnym postihnutím a kombinovaným postihnutím, a poruchou autistického spektra. Venuje sa oblasti sexuality a vzťahov ľudí s postihnutím. Stala sa sexuálnou dôverníčkou na plný úväzok, poskytuje odbornú a metodickú podporu pracovníkom priamej práce. Lektoruje kurzy zamerané na oblasť sexuality a vzťahov ľudí s postihnutím a poskytuje konzultácie ďalším poskytovateľom sociálnych služieb. V roku 2019 založila v Česku spolu s Petrom Eisnerom a Věrou Srdečnou úniu sexuálnych dôverníkov Nebuď na nule, aktuálne je jej predsedníčkou.
Ako vníma človek s mentálnym postihnutím vlastnú sexualitu?
Keď hovoríme o pojme sexualita ako o pohlavnosti človeka, a nielen o sexe, tak pre každého z nás je v dospelosti veľmi dôležité, aby sme vedeli, či sme muž, alebo žena a či sme dieťa, alebo dospelý človek. Potom môžeme spokojne žiť, nadväzovať vzťahy. Avšak pokiaľ sú ľudia s mentálnym postihnutím udržovaní v akejsi detskej role, tak nedokážu naplňovať svoje sexuálne potreby a vzťahy v rámci zákonných a spoločenských noriem. Robí to z nich „divných ľudí“ a možno aj preto sa v ich prípade sexuality bojíme.
V Českej republike s týmito ľuďmi pracujete, veľakrát sa na vás v tejto veci obracajú ich zákonní zástupcovia. Ako sa vám s nimi spolupracuje?
Podpora, o ktorú sa pri ľuďoch s mentálnym poškodením veľmi snažíme, by mala v prvom rade mieriť do rodín. Aby už od narodenia dieťaťa nedochádzalo k efektu, ktorý sa často deje – že viac ako to, či sa mi narodila dcéra alebo syn, riešime práve to postihnutie. Stáva sa nám, že nám do poradne zavolá rodič a povie, že má dieťa s Downovým syndrómom, a keď sa spýtame, či je to muž alebo žena, rodič sa čuduje a pýta sa, prečo to potrebujeme vedieť. Nehovoriac o tom, že často zistíme, že to „dieťa“ s Downovým syndrómom má už štyridsať rokov.
Takže už na úplnom začiatku treba dieťa s mentálnym postihnutím podporiť v jeho identite?
Áno, treba ho podporiť v priebehu vývoja tak, ako podporujeme kohokoľvek iného. U ľudí s mentálnym postihnutím však narážame na to, že hendikep znemožňuje bežnú výchovu tak, ako ju poznáme z rodiny, zo školy, či medzi vrstovníkmi. Preto potrebujeme k sexuálnej výchove a osvete pristupovať špecifickejšie, aby títo ľudia dostali informácie primerané svojej mentálnej kapacite, veku a potrebám. V Českej republike v rámci organizácie, v ktorej fungujeme spolu s kolegom Petrom Eisnerom, rozvíjame tzv. pozíciu sexuálneho dôverníka. Ten by mal fungovať či už v rámci sociálnych služieb, alebo špeciálneho školstva, prípadne v rámci poradne, na ktorú sa môže rodič dieťaťa s mentálnym postihnutím obrátiť.
Čo by mal rodič dieťaťa s mentálnym postihnutím urobiť na podporu vnímania jeho intimity? Je mentálny hendikep dôvodom na to, aby takíto ľudia nemali deti? To a oveľa viac sa dočítate v Novom Čase Nedeľa.
