Vo filmoch a popkultúre rozšírená pirátska reč tiež nie je ozajstná. Niektoré frázy pochádzajú z knihy Ostrov pokladov z roku 1883 od škótskeho spisovateľa Roberta Louisa Stevensona, ktorá vyšla až 150 rokov po "zlatom veku" pirátstva. Svoju úlohu zohral aj Hollywood minulého storočia, najmä britský herec Robert Newton, ktorý stvárnil pirátov Černovousa i Dlhého Johna Silvera.
Škótsky pirát William Kidd si síce svoj poklad zakopol, no medzi ostatnými bol vzácnou výnimkou. Piráti svoje bezpochyby získané zárobky väčšinou minuli za ženy a alkohol v prístavoch. Zakopnutie pokladu ani nie je praktické, a to kvôli pohybom piesku a prílivu, ktoré môžu jednoducho zapríčiniť, že pirát o poklad príde. Piráti si navyše navzájom príliš nedôverovali a nemohli si byť istí, či sa ostatní lstivo nevrátia a nevykopú poklad sami. Ich korisťou tiež nebolo vo filmoch a knihách obľúbené zlato a striebro, najčastejšie išlo o tovar a komodity vrátane dreva, kožušín, hodvábu, bavlny alebo korenia.
Existujú dôkazy o tom, že mnoho pirátskych posádok prijalo Kódex cti alebo stanovy, väčšinou pre udržanie poriadku na lodi. Tieto kódexy upravovali všetko od spôsobu rozdeľovania koristi, cez to, čo sa stane s pirátmi, ak sa zrania pri výkone služby, až po tresty za zlé správanie a zaobchádzanie so zajatcami. Niektoré z týchto textov sa dochovali dodnes - vrátane kódexu Angličana Georgea Lowthera a jeho posádky, ktorý napríklad prisudzoval odškodnenie jedincovi, ktorý počas potýčky prišiel o končatinu.
Ak pirát takýto kódex porušil, je málo pravdepodobné, že by sa musel za trest "prejsť po doske". Pre túto prax, ktorú preslávil najmä Ostrov pokladov, neexistujú takmer žiadne dôkazy. Ak na previnilca čakal nejaký trest, väčšinou išlo o pretiahnutie pod kýlom. Ide o podľa všetkého oveľa odpornejší osud. Obete zomreli buď následkom krvácania z odrenín od drsného povrchu lode, alebo sa utopili. Iné formy trestu zahŕňali hodenie cez palubu, bičovanie alebo ponechanie na opustenom ostrove.
