Mali z pekla šťastie, že neskončili ako ich susedia či známi, ktorých mŕtve telá ležali na zemi bez povšimnutia. „Mama s bratom tam boli celý čas bez vody, elektriny a plynu. Je to zázrak, že prežili. Dokonca aj dom ostal neporušený. Od ulice smrti a hrôzy Kirov bývali iba 60 metrov. Neviem, ako sa im podarilo ostať nažive,“ vravel Pinčuk so slzami v očiach pre football24.ua.
Skúsený obranca je jedným z tých športovcov, ktorí sa chopili zbrane a bránia svoju vlasť. Taras bez väčšieho váhania vstúpil do ozbrojených síl. „Keď k nám vtrhli okupanti, boli sme na sústredení v Turecku. Hneď po návrate som si obliekol uniformu. Mal som strach, aby sa to nik nedozvedel, inak by moja matka s bratom už neboli na tomto svete.“
Pinčuk tvrdí, že brániť Ukrajinu je jeho občianska povinnosť. Nemusel sa nikoho pýtať, ani sa s nikým radiť. Cítil, že robí správne rozhodnutie. „Milujem svoju krajinu. Chcem, aby v nej žili moje deti. Nemám síce špeciálne vojenské schopnosti, ale keď chcete, naučíte sa všetko,“ pripomína.
Podporu našiel aj v rodine. „Manželka Lily bola najskôr v šoku, ale po chvíli to schválila. Môj syn má sedem rokov. Ešte stále všetkému nerozumie. Má iba strach, aby sa mi nič nestalo.“
Pinčuk vyzdvihuje odvahu a nezlomnosť svojich krajanov. Vôbec ho neprekvapuje, že Ukrajina dokáže vojensky úspešne vzdorovať veľkému Rusku. Je presvedčený o konečnom víťazstve svojho národa.
„Máme ľudí, ktorých je nereálne zlomiť. Žiadne tanky, žiadne rakety to nedokážu. Táto situácia nás spojila. Nepriateľ nás nemôže poraziť, hoci stále tomu ešte nerozumie,“ uzavrel.
