Herectvo jej učarovalo už ako malému dievčatku, keď s otvorenými ústami sledovala jedno divadelné predstavenie. Prezradila nám, čo zažila so svojou prvou láskou, aj to, čo treba vidieť v Barcelone.
Prvýkrát v divadle
Na to, kedy som bola naozaj prvý raz v divadle, si vlastne nepamätám. Kladiem si otázku, čo je vlastne prvýkrát... Je to ten naozaj prvý-prvý alebo ten, ktorý vo vás niečo zmenil? Myslím, že obe možnosti sú tak trošku správne, pretože niekedy je to druhé „prvýkrát“ silnejšie. Prvý raz som stála na javisku, keď som mala asi osem rokov a bolo to v kultúrnom dome v Stupave, kde som vtedy bývala.
Navštevovala som dramatický krúžok a mali sme veľké šťastie, pretože sme si mohli vyskúšať aj veľké javisko. Cítila som sa tam super, ale brala som to celé ako hru a nie ako niečo, čo budem robiť do konca života. Moje ozajstné divadelné prvýkrát sa stalo, keď som mala asi trinásť rokov a išla som na predstavenie do Ludusu so svojou starou mamou. Hrali Čiernobiele srdce Charlieho Chaplina v hlavných úlohách s Dankom Fischerom a Katarínou Šafaříkovou.
Ani neviem, čo ma na tom tak oslovilo, ale keď som videla, ako má Danko Fischer obuté topánky na rukách a tancuje nimi po stole, pozerala som sa s otvorenými ústami. Malo to obrovskú energiu a mala som pocit, že všetko je možné. Zabudla som, aký je deň aj koľko je hodín, jednoducho ma to celé vtiahlo. Už počas predstavenia som vedela, že toto je to, čo chcem v živote robiť a úplne sa tomu odovzdať. Neviem, odkiaľ prišiel ten pocit, a ani prečo sa vo mne vytvoril. Odvtedy ma však ešte neopustil, skôr by som povedala, že sa stále prehlbuje.
Prvý beh
Možno ste už počuli, že rada behám či sa korčuľujem, skrátka, že mám rada dynamický pohyb, ale nebolo to tak vždy. Priznám sa, že som bola v detstve poriadna šuchtoška, vždy som stála posledná pri skrinkách v škole a často mi mama počítala do desať, aby ma prinútila sa poponáhľať. Bežať neprišlo do úvahy, ani keby mi maj ujsť autobus.
To sa však zmenilo z minúty na minútu, a vlastne celkom samo. Keď som ešte študovala na VŠMU, písala som svoju prvú veľkú písomnú prácu - bakalárku - a učila som sa na štátnice. Všetko sa mi to v hlave plietlo, nevedela som, kde začať a kde skončiť, ani nájsť nejaký systém. Keď som už toho mala naozaj plné zuby a chcelo sa mi plakať, nechala som všetko tak a odišla som von.
Prechádzala som sa a ani neviem ako, nohy sa mi samy rozbehli. A tak som ich nechala, nech si idú. Doma mi zrazu všetko v hlave do seba zapadlo. Vedela som, čo a kedy sa mám učiť a čo písať do bakalárky, lebo počas behu sa mi slová samy skladali v hlave. Bol to pre mňa úplný zázrak. Odvtedy behám vždy, keď sa potrebujem sústrediť, uvoľniť, keď sa chcem pozitívne nabiť, alebo, naopak, keď mám pretlak. Tento náhodný beh raz večer ma nastavil na ďalšie roky a myslím, že mi zostane, dokiaľ budem vládať. Je to liek na všetko.
