Životný príbeh Kolomana Hamara (91) z Novej Vsi nad Žitavou (okr. Nitra) je takmer podobný románovým osudom dobrého vojaka Švejka. V 2. svetovej vojne prešiel svoju vlastnú anabázu a smrti sa neraz doslova pozeral do očí. Dokonca zomrel ako hrdina a jeho meno je vytesané na Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. On však žije a spomína.
Na front sa čulý dôchodca dostal z Francúzska, kde pracoval s rodičmi. „Mal som 20 rokov a chcel som byť letcom. Čakal som na transport do Anglicka, lenže Nemci od severu obsadili Paríž a bol som nahratý,“ začal svoje rozprávanie Koloman Hamar. Šiel teda domov, na Slovensko. „V Novom Meste nad Váhom ma dali k radistom, v roku 1943 odvelili na front až do Krymu.
Odtiaľ som, s pomocou lekára, dezertoval.“ Zamieril si to opäť k domovu. Cez celú Ukrajinu, ktorú prešiel za štyri mesiace. „V Maďarsku ma chceli policajti dať do basy, ale napokon ma pustili. Ako vojnový zbeh som sa pridal u nás doma k partizánom, s ktorými som oslobodzoval aj svoju rodnú dedinu.“ To, že ho vyhlásili za mŕtveho, zapríčinil sled náhod.
„Bolo to v čase, keď som sa na Slovensku pripojil k partizánom. Pri Novej Bani sme mali prejsť cez Hron, ale ľad pod nami sa prelomil. Bol som síce dobrý plavec, na sebe som však mal plno granátov, ktoré ma ťahali pod vodu. Našťastie, biely plášť ušitý z padáka sa mi zachytil o konár. Voda ma tak neuniesla a vysileného ma našli ľudia až po pár dňoch. Bol som v bezvedomí a medzitým mi nejaký ruský vojak ukradol doklady. Toho však neskôr zastrelili, a tak si mysleli, že som to bol ja,“ vysvetľuje svoje zmŕtvychvstanie.
Dokonca po vojne držal v rukách svoj úmrtný list. „Radšej som ho roztrhal. Spolubojovníci z toho zostali v šoku, pretože moje meno našli v zozname padlých napísané na Pamätníku SNP,“ uzavrel príhodu Koloman Hamar, ktorý je na mnohé vyznamenania patrične pyšný.
