Uprostred zimy sa schádzali a hodovali národy žijúce naprieč celou planétou. Tušili ste, že aj starí Rimania, Kelti či severoamerickí Indiáni mali svoje obľúbené zimné sviatky? Prečo sa na tieto sviatky tešili, čo pri nich oslavovali a prečo sa tak veľmi podobajú na naše Vianoce?
Naši predkovia boli previazaní s ročnými obdobiami a všetky ich zmeny pozorne sledovali aj v dávnych časoch. Pre ľudí žijúcich na severnej pologuli bol mimoriadne dôležitým dňom roka zimný slnovrat. Po dlhé týždne svetla ubúdalo, až nastali tmavé a studené dni, v ktorých prebrala vládu temnota. V deň zimného slnovratu po najdlhšej noci a v najkratšom dni roka sa mohlo konečne oslavovať. Slnko a svetlo zvíťazilo vo svojom boji s temnotou a stalo sa prísľubom, že po zime príde znova jar.
Oslava narodenia
Zatiaľ, čo dnes ľudia na celej planéte na Vianoce oslavujú narodenie malého Ježiša, ani zďaleka nie sú prvými. Obdobie zimného slnovratu patrilo takmer odjakživa k oslavám zrodenia. Takéto sviatky mali starovekí Gréci, ktorí slávili narodenie boha vína, úrody, plodnosti a zábavy Dionýza. Mnohým bude znieť povedome, že ho nazývali aj záchrancom či božím dieťaťom. Podľa gréckej mytológie bola jeho matkou Semela, smrteľníčka, a jeho otec najvyšší spomedzi všetkých bohov, záletník Zeus. Ten dokonca syna donosil vo svojom boku a všemožne ho chránil pred hnevom svojej žiarlivej manželky.
Oslavy narodenia či znovuzrodenia boha Dionýza pripadali na 30. december. Sprevádzalo ich mnoho veselia aj tradičné piesne. Niektoré z nich dokonca zložil sám slávny Homér. Podobne ako v neskorších storočiach, tieto piesne o veselosti, bohatstve a mieri zvykli spievať deti zámožným ľuďom priamo u nich doma.
