Jeho plamene by mali niesť aj novú symboliku nádeje, že svet zvláda boj s pandémiou koronavírusu. Premiérovo sa otvárací ceremoniál konal bez divákov, bez tradičných hromadných choreografií, bez dymových a svetelných efektov.
Napriek prísnym opatreniam priniesol aj jednu sympatickú novinku: každá krajina mala pri nástupe dvoch vlajkonosičov. Vždy ženu a muža.
Napriek tomu, že ponúkol ceremoniál nádhernú japonskú estetiku, ale aj povinné olympijské súčasti každého otvorenia.
„Bol to unikátny ceremoniál na hony vzdialený veľkoleposti tých predchádzajúcich. Úplne sústredený na športovcov,“ vyhlásil jeden z tvorcov programu Marco Balich, ktorý bol jedným z iniciátorov dvoch vlajkonosičov.
Z tohto nápadu urobil MOV hneď nové pravidlo, ktorého realizáciu poznačila korona a najmä pravidlo, že športovec môže byť v dedine maximálne 14 dní...
Až po našich
Po Srí Lanke sa na ploche Nového národného štadióna, ktorí je postavili na mieste pôvodného olympijského štadióna pre OH 1964, objavila ako 91. V poradí výprava Slovenska, ktorú viedli jej strieborní vlajkonosiči. Zuzana Rehák Štefečeková, aj Matej Beňuš majú doma už najmenej jedno striebro.
„Bol to krásny zážitok byť opäť na otvorení. Veľká česť, že som mohol byť vlajkonosičom a veľká škoda, že tam nemohli byť diváci, určite by to malo oveľa lepšiu atmosféru,“ poslal Novému Času esemesku z plochy štadióna Matej Beňuš, ktorý pochodoval s rozviazaou šnúrkou. Naša strelkyňa svoje dojmy zhrnula do slov: „Bola tam hrdosť, radosť, ale bez divákov aj smútok!"
