Dlhé roky ste aj učili na VŠMU. Ešte učíte?
Nanešťastie, už mi to časovo nevychádza, takže svoje učenie som prerušila. Neviem, či to mám nazvať pauzou alebo učiteľským dôchodkom… Nazvime to dlhou pauzou. V roku 2017 som musela prerušiť, pretože som nakrúcala film Baba z ľadu, potom prišla jedna divadelná príležitosť v Česku. Nemohla som sa tváriť, že chodím do školy, keď som na to nemala čas, takže som si zobrala voľno. A každý rok mám aj film, aj divadlo, takže tá pauza sa nejako predĺžila. Ale nesmierne ma učenie bavilo.
Ako vnímate súčasných študentov herectva?
Je to veľmi individuálne, nedá sa to paušalizovať, že táto generácia je taká alebo onaká. V každej generácii sú ľudia, ktorí sú nielen talentovaní, ale aj pracovití a ktorí berú herectvo veľmi vážne, ako rehoľu, venujú sa mu a dosiahnu veľké úspechy. Samozrejme, je potrebné aj veľké šťastie. Táto generácia to má určite ťažšie v tom, že doba je komplikovaná, informačné technológie nás prevalcúvajú, je veľmi veľa informácií, ponúka sa viac možností. Nemusí byť každý skvelým hercom, niektorá študentka sa napríklad môže stať skvelou moderátorkou, to je tiež náročná disciplína. Je dôležité, aby si každý našiel svoju cestu.
Kto z výraznejších osobností prešiel vašimi učiteľskými rukami?
Mojimi žiakmi boli Milan Ondrík, Marek Majeský, ale aj Jožko Pročko, z ktorého sa v tej dobe, v 90. rokoch, stal veľmi populárny zabávač. Potom sú to Juraj Hrčka, Petra Vajdová, Martin Nahálka, vynikajúci herec nitrianskeho divadla… To sú ľudia, ktorí sa venujú poctivo svojej práci a mám z nich veľkú radosť. Keď sa s nimi dostanem pracovne do styku, tak si dávam veľký pozor, aby som im neradila. Ak ma o radu či pomoc požiadajú, tak som, samozrejme, pripravená, ale nechcem nikoho poučovať. Sebavedomie mladého herca je veľmi krehké.
Mali ste vy vo svojich začiatkoch niekoho, kto to vaše sebavedomie podlomil?
Rodičia. Rodičia, ktorí mi nič neodpustili, samozrejme, veď sami boli herci. Po prvej premiére v trnavskom divadle ma otec spucoval, že ako som to hrala, prečo som to tak hrala, ako som bola vymaľovaná, prečo som mala parochňu a vôbec… A vyzdvihol môjho partnera, Mariána Zednikoviča, aký bol senzačný. Klapli mi zuby naprázdno a povedala som: ’Tak viete, čo? Nebudem vás na premiéry pozývať!‘ Aj som to dodržala. Po nejakej dobe potom prišli na malý záskok a vtedy ma otec prvýkrát pochválil. Inak ma dosť kritizovali, aj mama, aj otec. Na niečo to však bolo aj dobré, pretože viem prijať aj kritické pripomienky - režisérov aj kritikov. I keď dnes už kritiky takmer nikto nepíše, iba v divadelnom špecializovanom časopise. Je to taká povrchná doba, bohužiaľ. Rada by som bola skritizovaná, keby to bola kvalitná a fundovaná analýza, aj by som sa zamyslela, čo robím zle, ale povrchné kritiky sú zbytočné.
