Súdny dvor spresnil, že na nosenie symbolov alebo odevov s cieľom prejaviť náboženstvo alebo vieru sa vzťahuje "sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania". A dodal, že pravidlá zavedené uvedenými podnikmi nepredstavujú priamu diskrimináciu, keďže sa týkali bez rozdielu každého prejavu takéhoto presvedčenia a zaobchádzali rovnakým spôsobom so všetkými pracovníkmi podniku tým, že od všetkých vyžadovali neutralitu obliekania sa. Podľa zistenia súdu obe firmy uplatňovali predmetné pravidlo všeobecne a nediferencovaným spôsobom, čiže nielen na pracovníčky nosiace moslimské šatky.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora vôľa zamestnávateľa vyjadrovať vo vzťahoch so zákazníkmi politiku politickej, filozofickej alebo náboženskej neutrality je legitímna. Avšak relevantnými skutočnosťami na účely zistenia takejto potreby sú najmä práva a očakávania zákazníkov; konkrétnejšie v oblasti vzdelávania sú to želania rodičov, aby ich deti boli vzdelávané osobami, ktoré neprejavujú svoje náboženské vyznanie alebo vieru, keď sú v kontakte s deťmi.
Na posúdenie existencie takejto potreby je dôležité, aby zamestnávateľ predložil dôkaz o tom, že pri neexistencii "politiky neutrality" by bola ohrozená jeho sloboda podnikania a malo by to nepriaznivé dôsledky na povahu jeho činností.
