Začínala, keď jej syn bol malý a nechystá sa odísť. Chváli si aj kolektív a prešla už všetkými prácami. Dokonca spomína i na veselé chvíle, keď zachraňovali technickú chybu a roztiahli vonku šnúry na bielizeň...
Magdaléna (54) začínala v práčovni novozámockej nemocnice ako dvadsiatnička. Dovtedy o takejto profesii len počula. „Predtým som robila na družstve, ale to už bolo náročné, mala som dieťa. Tak prišla táto príležitosť, vtedy som ani netušila, že tu budem tak dlho,“ vraví o svojich začiatkoch. To sa písal rok 1990. Najviac ju, paradoxne, prekvapila jedna vec.
„Dovtedy som nepočula o sušičkách, len som pozerala, že kde sa bude sušiť,“ smeje sa Magdaléna a vzápätí pridáva aj jednu úsmevnú spomienku: „Raz sa však stalo, že nešla para. To bolo asi pred dvadsiatimi rokmi. Bielizeň sa však musela usušiť, tak sme natiahli šnúry a všetko povešali. Trvalo to tri dni a mali sme šťastie, že bolo práve leto a nepršalo.“
Staršie i mladšie
Ona sama prešla v práčovni asi všetkými pozíciami, dnes pôsobí v sklade. A ako vyzerá jej bežný pracovný deň? „Všetka bielizeň sa ráno pozbiera, my ju spočítame a dáme do práčok. Vyperie sa, usuší, vyžehlí a ja ju v sklade rozdelím. Každé oddelenie je označené,“ opisuje v krátkosti kolobeh roboty. Najťažšie je podľa jej slov ovládať práčky a dávať pozor, aby sedela hmotnosť.
„A aj pri sušičkách, to kolegyňa musí dávať ručne dnu bielizeň, aj to je podľa mňa dosť náročné,“ zamyslí sa. Kolektív si však vždy chválila. „Ako medzi ženami, niekedy sa aj poškriepime, sú aj také dni, ale ideme pekne ďalej, akoby sa nič nestalo. Nie sme také typy, aby sme sa hnevali,“ prizná sympatická Magdaléna.
V ich zostave sú staršie, ale i mladšie ročníky. „Máme tu aj jednu 28-ročnú, ona ovláda teraz práčky a je veľmi šikovná, páči sa jej robota. To je dobre. Ja ako staršia sa staviam k tomu tak, že aj ja som kedysi začínala, tak som sa postavila a vysvetľovala jej, ukázala jej, čo sa dá ako uľahčiť. Predsa len, je to zodpovednosť celého kolektívu, myslím, že všetci tu vychádzame dobre,“ dodáva.
