Kedysi živila celé rodiny. Hrnčiar je dokonca i v obecnom erbe. No dnes, v čase 270. výročia založenia hrnčiarskeho cechu, sa tomuto vychýrenému remeslu nik nevenuje. Posledný majster hrnčiar Ján Parikrupa (71) pracovať nevládze, nemá ani komu odovzdať svoje skúsenosti. Pozdišovčanov úpadok tradície veľmi mrzí. Typické výrobky s ľudovými vzormi z Pozdišoviec kedysi zaplavovali pulty obchodov či trhovísk. No o hrnčiarstve svedčia už len dobové snímky a pamätné izby na obecnom úrade i u majstra Jána Parikrupu (71).
„Už som prestal robiť, nevládzem. Mrzí ma, že nikto nemá záujem o hrnčiarske remeslo. Je veľmi náročné. S hlinou treba žiť od začiatku a starať sa o ňu. Od vykopania až po vypálenie,“ vraví hrnčiar. Aj teraz k nemu chodia autobusy turistov, aj zahraniční Slováci z USA. Za úpadok remesla môže podľa miestnych predraženie energií, ktoré sa premietlo do cien. Klesá i záujem o ľudovú keramiku.
„Mali sme tu aj výrobný závod, pracovalo tam asi sto ľudí. Šesť rokov chátra,“ hovorí starosta Ján Čižmárik. Podľa neho by malo byť čoskoro uzatvorené aj ložisko hliny pri obci. Práve v tomto roku pritom slávi hrnčiarsky cech 270 rokov od založenia. „Prvá písomná zmienka je však už z roku 1416, spomína sa v nej rozvinuté hrnčiarstvo. Bolo teda najstaršie na Slovensku,“ povzdychol si historik Ján Poprik.
