Ale v domácnosti je inak veľmi užitočný. Okrem umývania riadu sa snaží zvládnuť aj zložitejšie veci, i keď občas pri tom ide o život. S
Aký ste vy vlastne otec?
Myslím si, že som šťastný otec a snažím sa o to, aby moje deti mali šťastné detstvo. Vždy som sa nejako podvedome tešil na túto najkrajšiu úlohu – rolu otca. Mám dvojročnú a štvorročnú dcérku a podľa mňa zatiaľ najmä u tej menšej tá otcova úloha akoby len príde. Teraz som na maznanie a kamarát na hranie. Keď prídem z divadla večer a ony ešte nespia, tak by som najradšej nabehol k nim do izby a rozprával sa s nimi, čo všetko dnes zažili. No žena vie, že už ich netreba rušiť, aby zaspali. Na rovinu mi povie: ,,Vieš čo, pokojne choď, ale musíš potom za nimi chodiť každý večer.“ Držím teda s ňou a chápem, že ak im budem príliš povoľovať uzdu, maminka sa potom môže zblázniť.
Ste doma užitočný aj okrem toho, že je s vami zábava?
Od detstva bolo pre mňa a môjho staršieho brata prirodzené povysávať, umyť riad či poutierať prach. Mama nemala dcéry, tak sme to robili my. Je pre mňa samozrejmé, že keď vidím na stole riad, tak ho upracem. V tomto moja žena môže byť spokojná. Navyše sa veľmi rád púšťam aj do zložitejších a nebezpečných vecí. Napríklad ma fascinuje elektrina... Pamätám sa, keď bola tehotná, ako mi držala obrovský luster a ja som špekuloval či zelený, hnedý, fáza... Hovorím jej: ,,Vydrž, vydrž!“ Zasvietim a nič. Tak znovu. Skoro vtedy porodila.
Viete deťom aj navariť?
Keby bolo treba, tak áno. Moja stará mama bola prvá kuchárka v pražskej Korune, mama po nej zdedila talent, takže pri mne sa všetky frajerky mali dobre. Tým, že som mame od mala pomáhal, všeličo sa na mňa nalepilo, ale nerád sa do toho púšťam. Tvárim sa doma, že variť neviem. Je však kopa vecí, pri ktorých si myslím, že to zvládnem, ale realita je iná.
Ste ten typ, čo je schopný deti stratiť v nákupnom centre?
Dávam si pozor a mám o ne obrovský strach, no uvedomujem si, že tak sa nedá žiť, lebo by som si ich pripútal k ruke a nikam nepustil. Všimol som si, že v porovnaní s inými rodičmi sme dosť v pohode. Veď deti sa musia aj trochu otrkať. Moja žena je v tomto viac v pohode ako ja. Stalo sa jej napríklad, že v kočíku mala menšiu Noemku a väčšia Vivinka utekala dolu kopcom z Eurovei do Dunaja. Žena sa rozbehla za ňou, medzitým si ale všimla, že sa zabrzdený kočík začal hýbať... Keď mi to doma rozprávala, smiala sa pri tom. Úžasné! Ja teda zvyknem byť viac vystresovaný.
Išlo vašim deťom niekedy o život, keď ste ich mali na starosti?
Pamätám sa, ako som bol s Vivinkou na plávaní a ostatné mamičky ma upozorňovali, že je pod vodou nejako pridlho. Ja som si hovoril: však na to sme tu, aby sa naučila plávať a určite pod vodou vydrží. Nakoniec som ju, samozrejme, vytiahol, aj keď možno trochu neskôr, ako bolo treba.
Čo s vami robí detský plač?
Ja sa živím emóciami, takže s deťmi všetko veľmi prežívam, aj ich plač, radosť, aj bolesti. Kedysi som však vôbec nepočul, že malé v noci plačú, v tomto to majú ženy nastavené inak. Teraz sa to ale začína meniť, práve túto noc moja žena spala ako mŕtvola a ja som počul Vivinku plakať. Bola v takom polospánku a chcela cikať.
Už dlhší časť žijete v podstate na vidieku. Vyhovuje vám to?
Už štyri roky bývame vo Vajnoroch v domčeku. Je to paradox, lebo moja žena je z Prahy, veľkomesta a keď sme spolu začínali, povedala, že so mnou nechce žiť niekde za mestom na dedine. Teraz žijeme na dedine v meste a hovorí mi, že sa doma cíti ako na prázdninách. Čo viac si muž môže priať, keď je jeho žena šťastná!
Bude do tretice dedič?
Musím povedať, že keď vidím Vivinku a Noemi, ako sú každá iná a obe sú naše, tak myšlienka, aké by bolo to tretie, je prinajmenšom zaujímavá. Nie je to o tom, že by som chcel syna, myslím si, že mať tri dcéry je super. Zatiaľ sme ani jedno dieťa neplánovali... Aby sme ale dodržali dvojročný odstup, teraz sa nám narodilo ďalšie dieťa. Je to trochu iné dieťa – šou Ocko, náš spoločný projekt s manželkou. Oboch nás to pohltilo.
Na predstavenie lákajú plagáty, na ktorých pózujete obklopený bábätkami. Fotenie muselo byť zábavné...
S fotografom Martinom Fridnerom sme si povedali, že by bolo dobré zohnať čo najviac detí. Cez sociálne siete a všelijako inak sme vyzvali našich známych, že ideme fotiť plagát na nový projekt a potrebovali by sme detičky. Podarilo sa nám zohnať asi dvadsať. Keď sme ich naukladali vedľa seba, boli veľmi ticho. No keď som si ľahol medzi ne, začal vrieskať jeden a potom sa spustil celý orchester.
Táto šou je pre vás zrejme veľmi osobná.
To áno. Začína sa tým, že cez iPod premietam na plátno fotky zo súkromia. Vykradol som celý náš domáci archív. Je to celé absolútne osobné, ale divák nebude mať šancu postrehnúť, čo napísal autor a čo je z môjho života. To sa mi na tom páči.
Ako ste vlastne predstavenie Ocko objavili?
Kolegom som posledné roky dookola rozprával o svojich dcérach, čo zase ktorá vyviedla, až raz mi herečka a dramaturgička Darinka Abrahámová hovorí: ,,Počúvaj, veď ty by si toto mohol hrať ako divadlo!“ No a zakrátko mi dala do pozornosti šou Ocko, po ktorej som hneď skočil. Dokonca sme vycestovali do Nemecka pozrieť si tamojšiu adaptáciu predstavenia a hoci nik z nás po nemecky nevie, pochopili sme, že je to skvelá šou.
