Vďaka svojmu povolaniu precestoval celý svet, zažil stráženie komunistickými agentmi či spoznal životnú lásku. Aký je životný príbeh legendy slovenského kultúrneho života?
Pochádza z Hriňovej a vlak videl prvýkrát ako dvanásťročný. Do Banskej Bystrice, kam šiel na gymnázium, ho priviezli na voze. Neskôr prišiel do Bratislavy, kde si našiel osudovú lásku - Lúčnicu. „Keď som ich prvýkrát videl tancovať, pochopil som, že toto chcem robiť.“ Členom Lúčnice sa stal v roku 1949 a v roku 1951 prevzal jej umelecké a choreografické vedenie.
Strážili ichLúčnica mala tú výsadu, že mohla cestovať po svete aj počas vlády komunistov. „Strana nás od 50. rokov podporovala, aby bolo vidno, ako sa o kultúru stará,“ loví v pamäti Nosáľ. Komunisti však súbor na cestách vždy pozorne strážili, aby niekto náhodou neemigroval či „nevyviedol“ niečo, z čoho by mohli byť problémy. Folkloristov sledovali najskôr otvorene, potom cez tajných agentov. Lúčnica dodnes šíri naše dobré meno po celom svete - folkloristi žnú úspechy aj v Číne, Egypte, Austrálii, Japonsku či Amerike. Zlé reakcie publika tanečníci zažili len po povstaní v Maďarsku v roku 1956, ktoré komunisti vtedy krvavo potlačili. „Vracali sme sa zo zájazdu z Južnej Ameriky a v maďarskej tlači sme čítali, že ešte neuschla krv martýrov v maďarských putách a už idú vyslanci červeného Československa. Zvláštne roky pre Lúčnicu nastali po nežnej revolúcii. „Po štyridsaťročnej izolácii sme zrazu boli ako ohlúpnutí. Všetko zahraničné bolo dobré, stratili sme my „Slováčikovia“ sebavedomie. V súčasnosti, našťastie, ľudia znova k folklóru nachádzajú cestu,“ spomína legenda.
BudúcnosťLúčnica obyčajne po sezóne priberá dva-tri páry nových tanečníkov. Vyberá ich sám Nosáľ, spolu s ostatnými pedagógmi. „Vyberáme tých najlepších. Musí tam byť technika, ale aj duchovné zázemie. To sa obvykle prejaví aj neskoršie“. Manželka na profesora v obkolesení krásnych tanečníc vraj nikdy nežiarlila. „Veľa krásnych dievčat chodí po ulici, ale nie každá môže byť tanečnica. Nielen krása, ale to, čo dokáže, je podstatné“. Niekoľko mladých párov sa v súbore zaľúbilo, niekedy sa ich deti vrátia do súboru tancovať.
To je napokon aj príbeh Štefana Nosáľa. Manželka bola lúčničiarka a ich dcéra Barbora sólistkou súboru. V súbore sa doteraz vystriedalo takmer 2 500 ľudí. Stretávajú sa a funguje medzi nimi súdržnosť. „Tí starší a tí, čo prídu zo zahraničia, hovoria, že to boli najkrajšie roky ich života. Boli mladí, krásni a úspešní“. Niektorí sa po odchode z Lúčnice stali právnikmi, lekármi, ministrami alebo misskami. „Mne už tanca stačilo,“ priznáva tanečný majster. Napriek veku však chce byť v Lúčnici užitočný. Aj vo svojich 85 rokoch obvykle večer od siedmej do desiatej absolvuje s tanečníkmi 3 - 4 tréningy týždenne. „Nemôžem od tanečníkov vyžadovať výkony a sám byť iný,“ dodáva na záver.
Štefan Nosáľ
- Narodil sa 20. 1. 1927 v Hriňovej.
- Vyštudoval Vysokú školu technickú a VŠMU v Bratislave.
- Od roku 1951 vedie Lúčnicu.
- 20 rokov (1972 - 1992) viedol Katedru tanečnej tvorby na VŠMU.
- Vytvoril viac ako 100 tanečných kompozícií a celovečerných programov.
- Nositeľ niekoľkých štátnych vyznamenaní, napr. zaslúžilý umelec (1968), národný umelec (1989), Slovak Gold (2002), Pribinov kríž I. triedy (2007) a cena Paula Straussa (2009).
