Fialová z nemocnice: V žilách mám hadičky, ale chodím!>>
Kostelný leží v nemocnici v Moskve: Už zrušili prvé jeho predstavenie>>
Ide o montérov z trenčianskej spoločnosti Konštrukta Industry, ktorí sú v Rusku na pracovnej ceste v meste Jaroslavľ. Počas výbuchu sa nachádzali na pasovej kontrole. Také šťastie však už nemal ich ruský šofér. O zážitku sa Nový Čas exkluzívne rozprával s Milanom Ševcechom z Trenčianskeho Jastrabia.
Ako si spomínate na udalosť na letisku? Čo ste videli? Ako sa vám podarilo odísť?
Vyšli sme z lietadla. Išli sme si zameniť peniaze, aby sme mali niečo na cestu. Takže nás množstvo ľudí z nášho lietadla popredbiehalo. My sme boli na pasovej kontrole, keď sa ozval ten výbuch. Bola to dosť silná rana, normálne nás podlaha nadhodila. Obzerali sme sa, ale nič sme nevideli. My sme boli odtiaľ takých 50-60 metrov, ale delila nás stena. Až keď sme prešli cez kontrolu a zobrali sme si batožinu, tak nás hneď polícia smerovala do opačnej strany k inému východu. Videli sme popraskané steny. Keď sme vyšli von, bolo tam veľa sanitiek, požiarne autá a hlavne veľký zmätok.
Kedy ste sa dozvedeli, čo sa vlastne stalo?
Až o dvadsať minút po výbuchu, lebo my sme sa zdržali na pasovej kontrole a nič sme nevideli. My sme mali šťastie, ale nášho šoféra to zachytilo. Po tele mal krvavé stopy a v nohe mal ešte kúsok železa.
Videli ste nejakých mŕtvych alebo zranených ľudí?
Nie, oni to zablokovali a my sme sa tam vôbec nedostali a ani sme sa tam nesnažili ísť. Keď sme vyšli von, snažili sme sa nájsť toho nášho šoféra.
Aké stopy vo vás zanechala táto tragédia? Nemuseli ste vyhľadať pomoc psychológa?
Nie, keď sme sa dozvedeli, čo sa stalo a aké veľké šťastie sme mali... Sranda to nebola, ale psychológa zatiaľ nepotrebujem. Viete, keď nevidíte ten účinok nešťastia priamo, tak to tak nepôsobí.
A čo vaše pocity, keď ste sledovali správy o útoku?
Také ako aj teraz, keď na to spomínam - mám zimomriavky.
Ovplyvnilo to vašu prácu v Rusku? Nechceli ste sa vrátiť?
Pozrite sa, ja už mám nejaké roky. Takýto prípad som ešte nezažil, ale nemal som dôvod utekať hneď domov. Ja som tu vyslaný na nejakú prácu, za ktorú zodpovedám. Ak splním, čo mám, pôjdem domov.
Určite sa o vás aj rodina bála...
Najhoršie bolo, keď mi volal syn, že čo sa nehlásim, lebo ja som mal ruskú kartu a nie našu. Až potom som si prehodil a zavolal som domov, aby sa o nás nestrachovali.
