Koncom minulého roka austrálska vláda udelila trojročný grant na výskum boja proti rakovine tímu z melbournskej univerzity. Na jeho cele okrem Nemky Uta Wille stojí aj naša Linda.
Niektoré rastliny, baktérie, ryby či vačkovce - a z nich je najväčší klokan - majú enzým, ktorý dokáže opraviť DNA, poškodenú UV žiarením. Ľudia majú inú metódu opravy, ktorá však nie je taká efektívna, a preto toľkí z nás trpia na rakovinu kože. U klokanov je to rýchly a účinný proces a my sa snažíme pochopiť, ako táto oprava nastáva. Potom by sa dal vyvinúť umelý enzým alebo iná chemická látka, ktoré by robili to isté. Takže, keď sa náhodou spálite na slnku, vezmete si krém, ktorý bude enzým obsahovať, natriete sa, UV žiarením poškodená DNA sa opraví, a tak vlastne predídete vzniku rakoviny kože,“ vysvetlila zjednodušene podstatu svojej nádejnej práce Linda. Krém nazvala spolu so svojím tímom Krém snov.
Ako vyzerá každodenná mravčia práca slovenskej vedkyne v laboratóriách? „Uta má svoju skupinu, synteticky vyrábajú DNA a jej následné poškodenie. My máme inú aparatúru – hmotnostný spektrometer - v ktorej je vzorka DNA, dodáme elektrón, presne tak, ako to robí enzým, a sledujeme, čo sa deje. Spolupracujeme s innsbruckou univerzitou, kde majú iné aparatúry a môžu sa na výskumy pozrieť z iného pohľadu. Ak je viac informácií, výsledok sa lepšie poskladá.“
Ľudia sa tam neopaľujú
Linda vysvetľuje, že slnko a s ním spojená rakovina kože je v Austrálii naozaj veľký problém: „Ozónová vrstva je tam veľmi tenká. Ak ste cez obed na slnku a nie ste natretí krémom s vysokým ochranným faktorom, tak ste po desiatich minútach spálení. Dospelo to však až k tomu, že ľudia prestali chodiť na slnko a tak deti, ktoré sa rodia, majú nedostatok vitamínu D.“ Austrálska vláda udelila melbournským fyzikom len trojročný grant - čo bude, keď po troch rokoch vedci k definitívnemu záveru neprídu? „Požiadam o ďalší grant,“ s úsmevom odpovedá Linda a zároveň vysvetľuje, že iná vedecká skupina už zistila, že klokaní enzým je naozaj pri náprave poškodenej DNA účinný. Sú teda na dobrej a správnej ceste.
Fascinovala ju plazma
Linda tvrdí, že na to, aby ste pochopili fyziku, netreba ani tak logické myslenie, ale skôr fantáziu. S tým sa nedá nesúhlasiť, už len preto, že rodácka z Bratislavy skúma niečo, čo voľným okom nie je vidieť, a čo sa dá predstaviť naozaj len veľmi ťažko. „Mám rada fantáziu a na to, aby ste fyziku a chémiu pochopili, treba veľmi dobrú fantáziu. Niekedy si v tom svete molekúl len tak uletím. Každý vedec je umelec.“
Fyzika jej voňala už od školských čias. „Na gymnáziu som mala triednu profesorku, ktorá ma učila chémiu a fyziku. Fyzika bolo jediné, čo som sa doma nemusela učiť. Profesorka vysvetlila učivo, bolo to logické a zapamätala som si ho. Keď sme mali písomky, tak spolužiaci sa skoro pobili o to, kto bude vedľa mňa sedieť.“ Úspešná vedkyňa tvrdí, že naši žiaci už na základnej škole majú základy z prírodných vied v porovnaní so zahraničnými školami veľmi dobré. Naši učitelia sú lepší, všetko ostatné je potom len otázkou peňazí, ktoré sa na univerzitách dávajú do výskumu. Linda študovala fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po troch rokoch štúdia všeobecnej fyziky si zvolila špecializáciu plazma. Po mnohých rokoch bola jediným dievčaťom na škole, ktoré sa rozhodlo niečím takým zaoberať, čo vyhovovalo najmä spolužiakom.
A prečo práve plazma? „Väčšina vesmíru je v plazmatickom stave. Plazma je blesk i oheň, ktorý fascinuje ľudí už veky vekov. A potom tu bola možnosť, že plazma sa dala ísť študovať aj na zahraničné univerzity.“
Za všetko môže láska
Lindu to naozaj zavialo na viaceré zahraničné univerzity, kde však už nepôsobila iba ako študentka, ale aj ako vedkyňa a prednášajúca. Ako prvý bol pobyt v rakúskom Innsbrucku, ktorý jej pomohol vybaviť ešte počas štúdia jej diplomový vedúci, dnes už nebohý profesor Dušan Skalný. Tam si urobila aj doktorát, nasledovala Kráľovská univerzita v Belfaste v Severnom Írsku a potom dánsky Aarhus.
Za to, že nakoniec skončila v austrálskom Melbourne, môže okrem fyziky aj láska: „Keď som si robila v Innsbrucku doktorát, stretla som na vlakovej stanici Austrálčana Jerrama. „Zakecali“ sme sa a ostali v kontakte. Išla som ho dvakrát do Austrálie navštíviť a veľmi sa mi tam zapáčilo. Jerram prerušil štúdium a prišiel na posledný rok do Rakúska, aby sme boli spolu. Dohodli sme sa, že keď skončím doktorát, pôjdem za ním do Austrálie. Tak som plánovala, ale medzičasom prišla na tri mesiace ponuka z Írska, ktorá sa neodmieta.“ Potom si Linda ešte na pol roka odskočila do Aarhusu, avšak stále bombardovala Austráliu žiadosťami o prácu. Keď z monashskej univerzity v Melbourne a neskôr priamo z melbournskej univerzity prišla pozitívna odpoveď, bolo rozhodnuté.
V južnej Austrálii žije už takmer dva roky. Lindina téza, že každý vedec je aj umelec, sa odzrkadľuje v napĺňaní jej voľného času. Linda veľmi rada fotografuje, je však klasik – fotí na film, a tak voľné chvíle trávi zatvorená v tmavej komore. Popritom maľuje, kreslí, tancuje alebo si len tak zájde na pláž.
