S novým klávesistom a s mladšími textármi prišla do Olympicu nová krv, čo sa, prirodzene, podpísalo pod najnovší album s názvom Kaťata. Aký bol pandemický rok v rodine Jandovcov, ako zvládol operáciu srdca, ako sa vyrovnal so stratou brata a čo si myslí o vakcinácii porozprával muzikant v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Keď v našich končinách začal zúriť vo veľkom koronavírus, vy ste boli s rodinou na Floride a váš návrat do Prahy bol pomerne akčný. Čo sa udialo?
Do Ameriky lietam pravidelne, bol som tam asi dvadsaťkrát, možno aj viac. Tentoraz, ako by som mal čudnú predtuchu, sa mi tam vôbec nepáčilo. Bol začiatok marca, dosť veľká zima, oceán studený, aj ako partia sme boli akýsi nesúrodí… A keď to konečne začalo byť fajn, vylepšilo sa počasie, voda sa zohriala, tak naraz prišla správa o koronavíruse. Samozrejme, že sme o tejto hrozbe už vedeli, veď sa o tom už nejaký čas hovorilo. No zaskočilo nás to. Prezident Trump sa v stredu vyjadril v televízii, že „zatvoria nebo“, zastavia lety do Európy. Posledné lietadlo malo odletieť v piatok. Našťastie sa nám podarilo zohnať na piatok letenky. Musel som zrušiť dva koncerty, ktoré som mal v Atlante a v Sarasote a leteli sme do Frankfurtu nad Mohanom. Tam sme mali prestúpiť na let do Prahy. Na letisku vo Frankfurte sme čakali asi päť hodín a potom nám oznámili, že let do Prahy je zrušený. Nakoniec sme sa domov dostali požičaným autom.
Aké ste mali pocity, keď ste sa vracali do krajiny, kde vás čakali už obmedzenia?
Bolo to zvláštne, diaľnica v Nemecku bola už prázdna. Na to som nebol zvyknutý, veď tam vždy býva na cestách množstvo áut. Ako sme prišli k hraniciam, z diaľky sme videli ľudí v skafandroch. Zmerali nám teplotu, bol to divný pocit. Desilo nás to, bolo to čosi ako vojnový stav. Nespali sme celú noc, tak sme si chceli dať kávu, no na pumpe nám povedali, že nič také, tak sme išli preč. A ako vidíme, trvá to dodnes.
Narodili ste sa počas druhej svetovej vojny, takže ste toho už zažili vo svojom živote naozaj dosť. Zocelili vás niektoré životné skúsenosti?
Narodil som sa v štyridsiatom druhom roku a hoci som bol počas vojny malý chlapec, pamätám si veľmi dobre na bombardovanie Prahy. Bol to veľmi silné. Pamätám si, že som bol v škôlke a oproti horel dom. Začali trúbiť sirény a učiteľky zaviedli všetky deti do pivnice. Presne si spomínam, ako sme sedeli na laviciach, bolo tam slabé svetlo, klenuté stropy… Ten obraz mám aj teraz pred sebou.
