O dosahu doterajších opatrení na slovenskú kultúru sme hovorili s hercom Jozefom Vajdom (65), dlhoročným členom Činohry SND.
S rušením kultúrnych akcií zostalo mnoho umelcov doslova „na holičkách“. Je to podľa vás správne, riešiť to plošne?
Kultúra je to, čo formuje národ, ide ruka v ruke so vzdelaním. Kultúra však v súčasnosti dostáva riadne na frak, v podstate neexistuje. Umelci sa stali ohrozenou skupinou obyvateľstva – bez príjmov. V SND sme ako zamestnanci zatiaľ kompenzovaní, dostávame základné platy. Ale čo tí, ktorí sú na voľnej nohe? Čo tie menšie divadlá? Pre pár ľudí sa neoplatí žiadnemu telesu ani len zapnúť svetlo, lebo zo vstupeniek nezaplatí absolútne nič. A takýchto umelcov je na Slovensku veľmi veľa. Uznávam epidemiológov, hygienikov a majú pravdu do istej miery, že keď sa stretáva obrovské množstvo ľudí, je to rizikové. Ale v divadle sedia diváci pokojne, majú rúška, sú v odstupoch, prečo by ich tam nemohlo sedieť viac? Viem, že teraz je toho na kompetentných veľa, ale treba postupovať od prípadu k prípadu, dávať kultúru na posledné miesto sa mi zdá krátkozraké. A bolí to.
Aká je atmosféra medzi hercami?
Je tam obrovské napätie. Keď človek sedí doma namiesto toho, aby pracoval, je to frustrujúce. Samozrejme, zopár nás má ešte aj inú prácu, niektorí nakrúcame, ale sú mnohí, čo nerobia vôbec nič a naozaj len sedia doma a čakajú. Tí, ktorí nie sú podporovaní štátom, ktorí nie sú nejakým spôsobom kompenzovaní, doslova živoria a sú na pokraji zúfalstva. Tí môžu strácať nervy. Ale nehovorme len o hercoch. Vnímam to celoplošne a globálne, v divadlách je kopa ľudí – od zboristov, orchestra, osvetľovačov, kulisárov, zvukárov, maskérov, kostymérov a ďalších zamestnancov. SND je obrovský kolos a všetci prichádzajú týmto spôsobom o živobytie a sú úplne na dne. Dokedy to vydrží umelecká obec?
Keď išlo o kultúru, umelci sa dokázali vždy zomknúť. Dnes sa väčšina z nich ozýva jednotlivo na sociálnych sieťach. Nevytratila sa vari tá povestná súdržnosť?
Teraz sa nedá zomknúť. Ako sa máme zomknúť, keď sú zakázané masové akcie?! Možnože k niečomu dôjde a niečo sa pohne, možno sa ľudia naštvú a povedia si – dobre, kašlete na nás – a budeme takí, aby ten náš hlas bolo počuť. Aby si kompetentní uvedomili, že naozaj sme na chvoste. Budeme nútení to urobiť a asi to budeme musieť urobiť, keď sa nič nepohne zo strany tých, ktorí o tom rozhodujú.
V minulosti sa z pódií výrazne ozývali hlasy vašich kolegov pri viacerých protestoch. Teraz, keď ide o kultúru a existenciu umelcov, paradoxne mlčia. Ako to vnímate?
Osobne si myslím, že by mala vzniknúť platforma umelcov, ktorá bude mať vážny status a mala by povedať, že s týmto stavom nie sme spokojní.
Hovoríte o tom v divadle?
Ako máme hovoriť, keď sme doma? Ťažko sa môžete dať s niekým dohromady, keď sa nemôže väčšia skupina ani stretnúť. Nemôžeme sa stretnúť a povedať, že sme nespokojní, lebo je to v podstate zakázané. To je podľa mňa frustrujúce.
