Plánujete zariaďovať aj izbičku?
Erika: Áno, pozeráme aj veci do detskej izbičky, ktorú budeme zariaďovať už v dome.
Števo: Dnes je radosť mať deti, čo sa týka toho zabezpečenia okolo. Keď si uvedomím, že pri mojich deťoch sme ešte prevárali a žehlili plienky a do prvých troch mesiacov dávali dokonca dve plienky, aby boli nožičky naširoko kvôli bedrovým kĺbom, tak to je dnes úplná polahoda a celkom naopak - neviete si z ponuky vybrať.
Kedysi mi rozprával Ivan Krajíček, ako sa mu podarilo s Babulou aj malou Sašou dostať do Viedne. Ona bola vtedy malá a vošli do veľkého hračkárskeho obchodu, čo bolo na naše pomery 70.-80. rokov nevídané, a Ivan malej Saši povedal, že si môže vybrať akúkoľvek jednu vec. Ona sa išla zblázniť, lebo tam bolo toľko krásneho, že si nevedela vybrať, až prišla s plačom za otcom, že si nevie vybrať. Tak ja len dúfam, že ja nebudem odtiaľto odchádzať s plačom, že si nevieme vybrať. Za pár desiatok rokov je to naozaj úplne iný svet ako voľakedy.
Postieľku už máte, alebo spí Ella medzi vami?
Erika: Postieľku máme, my už máme s predstihom vybraté to, čo bude v novom dome, ale máme to ešte zatiaľ u nás v byte. A keď sa presťahujeme, malú budeme mať najprv v našej spálni, to bude pre nás lepšie.
Števo, ste pripravený na ďalšiu parádnicu? Lebo Ella čochvíľa vyrastie a dievča stojí dosť veľa peňazí...
Števo: No ja sa posnažím, aby som to nejako zvládol. Dúfam, že až taká náročná nebude a že nebudeme chodiť len po značkových obchodoch v zahraničí - to, samozrejme, žartujem. Nechám si poradiť od Mirka Nogu. On má Dominiku, ktorá už ide do školy a on je interaktívny otecko, určite mi poradí. Ale je pravda, že u chlapcov je to také strohejšie. Tí keď sa ufúľajú, treba im dať iné nohavice a môžu ísť znova hrať futbal. Dievčatko je taká hračka, jemnejšie stvorenie. Pamätám si, že keď sa narodil môj mladší syn Lukáš a prišiel prvýkrát domov, tak starší, 5-ročný, ho už doma čakal s futbalovou loptou a bol nervózny, že prečo s ním nemôže ísť hrať. U dievčat je to skôr o tých šatočkách, je to úžasné.
Števo, z vás sa stal počas koronakrízy takpovediac deduško Večerníček s bielou bradou a celkovo ste trošku zmenili imidž...
Števo: Bolo to skôr o lenivosti. Keď sme nakrúcali, bol som vždy čerstvo oholený a ostrihaný a teraz som nerobil nič. Ja sa príliš nezvyknem zaoberať sám sebou, ale teraz trošku experimentujem, nechal som si iba také strnisko a asi sa pôjdem dať ostrihať.
A keď malú Ellu bozkávate, nemrnčí, že picháte?
Števo: Tak to je vážna téma, lebo ja mám zákaz Ellu bozkávať. Môže sa jej totiž zapáliť pokožka, lebo je ešte veľmi jemná. Takže najskôr sa oholím dohladka, aby som ju mohol poriadne vybozkávať.
Vaše mamy pomáhajú s vnúčatkom?
Erika: Najviac sme zapojení my dvaja, ale napríklad keď sme odchádzali z pôrodnice, tak prišla moja mama. Prvý týždeň sme boli na Ellu traja a ja som sa do toho postupne dostávala, ale zvládli sme to.
Števo: Moja mama má už 84 rokov, ale je nesmierne čulá a teší sa z malej, len sa ňou bojí manipulovať, alebo nosiť ju na rukách, lebo sem-tam má problémy s chôdzou. Ale keď prídeme či už k jednej alebo druhej mame, všetko je nachystané, postieľky, všetko, tam máme kompletný servis a nemusíme sa o nič starať. Preto vždy radi ideme buď do Partizánskeho alebo do Trenčína, lebo vieme, že sa nemusíme o nič starať. Iba o to, aby sme príliš veľa nejedli, lebo tam sa musí stále jesť. Ako u správnych mám, aj tie naše majú pocit, že sme stále hladní. Že sme prišli z tej Bratislavy a hrozí nám, že by sme mohli umrieť od hladu. Čiže tam sú vždy nadnormatívne zásoby a furt nás nútia, že musíme niečo papať. A keď nepapať, tak aspoň zobkať. Takže človek má hneď o tri kilá viac – to je jediné nebezpečenstvo návštevy našich mám!
