Jedným z nich je Vladimír Strmeň (91) z Banskej Bystrice, ktorý sa do najvýznamnejšej udalosti našich dejín zapojil ako sedemnásťročný. Na vlastné oči videl zomierať svojich kamarátov, s ktorými krátko pred smrťou hovoril, sám bol ťažko zranený. Fašisti mu chceli upáliť mamu a malého bračeka. Nielen o týchto hrôzach vitálny veterán prehovoril pre Nový Čas pár dní pred 75. výročím oslobodenia.
Mladého Strmeňa zachytilo SNP ako študenta. Bol elévom v posádkovej hudbe, poslali ho aj s ostatnými chlapcami z kasární domov. „Prišiel som domov, do chudobnej baníckej osady Richtárová, pri Starých Horách. Čoskoro som zistil, že v našom rodičovskom dome je partizánsky štáb.
Povedali mi: ‚Prišli sme spoza Uralu, ideš s nami bojovať!‘ A tak som im približne týždeň robil spojku medzi Starými Horami, Jelencom, Tureckou, Špaňou Dolinou a Pieskami,“ spomína na vojnové časy vždy dobre naladený hrdina. Po 7 dňoch mu oznámili, že po výcviku ho zaradia do jednotky, ktorá pôsobila na strednom Slovensku.
Bol ťažko zranený
Vladimíra vycvičili za strelca ľahkého guľometu a dostal aj školenie, ako nastražiť výbušninu. „Potom ma zaradili na bojisko. Bolo to nemilosrdné, všade veľa krvi. Bojovalo sa cez deň aj v noci. Nikto z nás nevedel, či sa dožije večera, ráno sme videli, o ktorých kamarátov sme prišli,“ opisuje ťažké časy, aké si dnes už ani nevieme predstaviť.
Počas bojov na Čremošnom, nad Harmancom, 14. októbra 1944 Vladimíra ťažko zranili. Črepiny mal na celom tele. Previezli ho do nemocnice v Banskej Bystrici. „Črepiny mi z tela úspešne vybral primár Daniel Petelen. Mnohí ďalší povstalci také šťastie nemali. Chodby boli plné zranených. Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi. Museli ich odoperovať bojovníkom, ktorých priviezli zo zákopov,“ vysvetľuje Strmeň.
Mama nespanikárila
Vyčíňanie nemeckých esesákov zažívali všetky osady v horách v okolí Banskej Bystrice za to, že pomáhali partizánom. „Moja mama varila pre partizánov, prala im šaty a piekla chlieb. Nemci ju za to hodili do horiaceho domu aj s mojím dvojročným bratom Ivankom. So synom na rukách tam mala zhorieť zaživa,“ spomína priamy účastník SNP.Našťastie, jeho mama ani vo vypätej situácii nespanikárila a zadnými dverami vybehla von. Cez hlboký sneh a strmý potok sa jej podarilo aj s dieťaťom ujsť k susedom. „Zachránila ich pani učiteľka Rafajová, ukryla ich do zemiakovej jamy a zakryla kobercom. Keď dobehli esesáci, vyzvali pani učiteľku, aby vydala mamu so synom. Ak to nespraví a nájdu ich, zastrelia aj ju! Mierili jej zbraňou na hruď.
Našťastie, esesáci ich v tej jame na zemiaky nenašli. Pani učiteľka mamu a brata zachránila pred hroznou smrťou. Zomrela pred štyrmi rokmi, pohreb mala počas osláv SNP. Ráno sme boli na oslavách a poobede na jej pohrebe,“ dodal Vladimír Strmeň, ktorý vo svojej ľudskej skromnosti radšej spomína hrdinstvá iných ako tie svoje.
Slovenské národné povstanie
- Ozbrojené povstanie domáceho odboja vypuklo 29. 8. 1944
- Centrom SNP sa stala Banská Bystrica
- Okrem Slovákov v ňom bojovali Česi, Poliaci, Rumuni,
- krajinci, Francúzi, Bulhari, Juhoslovania a ďalší
- Zapojilo sa doň asi 80-tisíc ľudí
- Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili
- v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek
- rešla na partizánsky spôsob boja
- Partizáni pokračovali v boji proti nacistom až do oslobodenia ČSR sovietskymi, rumunskými a československými vojakmi na jar 1945
- Odhaduje sa, že si Povstanie vyžiadalo 10- až 15-tisíc obetí
- Ozbrojené povstanie domáceho odboja vypuklo 29. 8. 1944
- Centrom SNP sa stala Banská Bystrica
- Okrem Slovákov v ňom bojovali Česi, Poliaci, Rumuni, ukrajinci, Francúzi, Bulhari, Juhoslovania a ďalší
- Zapojilo sa doň asi 80-tisíc ľudí
- Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili
- v noci z 27. na 28. októbra 1944, časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja
- Partizáni pokračovali v boji proti nacistom až do oslobodenia ČSR sovietskymi, rumunskými a československými vojakmi na jar 1945
- Odhaduje sa, že si Povstanie vyžiadalo 10- až 15-tisíc obetí
