„Už doma som si predstavovala, čo spomeniem, na čo nesmiem zabudnúť. Ale teraz neviem, kde začať,“ spustila účastníčka dvoch olympiád, ktorej na spomínanom bratislavskom gymnáziu odhalili v stredu pamätnú tabuľu. „Vazovova bola v tom čase uznávaná škola, nebolo jednoduché sa tam dostať. Ale môj tréner Janko Čížik v škole viedol gymnastický krúžok, a tak som sa tam dostala. A potom, keď som sa dostala do olympijskej nominácie, som bola prvou žiačkou, ktorej vtedajší riaditeľ povolil individuálny študijný plán,“ spustila.
Čo ju prekvapilo?
„Nechcela som prerušiť školu, no pripravovali sme sa väčšiu časť roka v Čechách. Keď som bola tu, mala som najradšej veľké prestávky, keď sa celá škola prechádzala na školskom dvore. Každý každého poznal, mohol sa porozprávať, s kým chcel. Ostala som prekvapená, keď som sa dozvedela, že teraz to už nie je v móde,“ pokračovala držiteľka dvoch strieborných olympijských medailí (OH 1964 a 0H 1968), zlata z MS (1967), atď. V roku 1964 mala 16 rokov a výkonmi sa prebojovala do československej reprezentácie. „Nikdy nezabudnem na návrat do školy po olympiáde. Prišla som do školy, kde bolo úplne, ale úplne ticho. Až v telocvični sa mi dostalo takého búrlivého privítania, že som sa rozplakala,“ dodala ešte Marika, ako jej každý v gymnastickej rodine hovorí ešte aj dnes.
Stále v pohybe
Najlepšia slovenská gymnastka 20. storočia, ktorá bola v družstve ČSSR na MS 1966 v Dortmunde, kde sa pričinila o historické víťazstvo nad gymnastkami ZSSR, je na dôchodku, ale stále v pohybe. Pozorne sleduje svoju nástupkyňu - Barboru Mokošovú a jej prípravu do Tokia 2020. „Každý druhý deň som v telocvični Slávie UK, kde sa venujem zábavnej gymnastike pre deti. Barborke veľmi fandím a dúfam, že jej ako hosť tokijskej olympiády budem môcť fandiť v hľadisku,“ doplnila.
