Na svoje rozmarné divadelné Silvestre si zaspomínal hádam najväčší herecký optimista Ivan Tuli Vojtek (57), ktorého životným krédom je: Usmievajte sa!
Pôsobíte ako večne veselý človek, ktorý ľudí rozosmieva. Ste naozaj taký optimista, alebo je to len póza?
Som spokojný, a to sa asi odráža na tom, ako pôsobím na ľudí. Keď sa ma raz pýtali, koho mám najradšej, odpovedal som, že sám seba. Pretože si myslím, že kto si neváži sám seba, nemôže si vážiť nikoho iného na tomto svete. Každý gram mojej troj- možno aj štvordimenzionálnej postavy si nesmierne vážim. Duša má priestor, kde si lebedí, a ja sa chcem poďakovať Bohu aj trom sudičkám, ktoré stáli pri mojej kolíske, že mi nadelili čosi, čo možno málokomu. Povedali ste, že rozosmievam ľudí... Viete, to je veľmi ťažké. Ľahšie vraj je ľudí rozplakať, ako ich priviesť k veselej mysli. Nie je to však môj zámer a nerobím to cielene. Jan Werich kedysi povedal: Buď to tam je, nebo to tam není... Ja sa veľmi teším, keď sa čo i len jeden človek, ktorý ma cez deň stretne, aspoň uškrnie, či pousmeje.
Kde beriete tú nekonečne dobrú náladu?
Každý deň, čo mi je dovolené vstať, lebo nie každý má to šťastie, začínam tak, že otvorím oblok v spálni a poďakujem sa Pánu Bohu, poďakujem sa Matke Božej Panne Márii, lebo sme sa narodili v jeden deň – 8. septembra a s radosťou vykročím do nového dňa. Neviem, čo ma čaká, ale každé to vstanie z postele je výzva.
Ani zlé počasie vám nepokazí deň?
Každému odporúčam: Priatelia, vecami, ktoré nedokážete ovplyvniť, sa nezaoberajte! Zbytočne len budete svoj mozog zahlcovať pochmúrnymi myšlienkami. Ja neviem rozkázať počasiu tak, ako sa spieva v jednej budovateľskej piesni, že „poručíme větru, dešti, kdy má pršet a kdy vát...“ Prijímam ho také, aké je. Pretože všetko je presne tak, ako má byť. Verejne a rád sa priznám, že som do istej miery fatalista. Boh nám umožnil niektoré veci ovplyvňovať – nemusíme sa prežierať, fajčiť, chľastať, nemusíme byť promiskuitní... To je len na nás. Ale to ostatné...
