V rokoch 1989 - 1991 bol prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave. Do Nápravnovýchovného ústavu v Leopoldove prišiel napätú situáciu riešiť 2. januára 1990. Ako si na to spomína?
Zvykne sa hovoriť, že v novembri a v decembri 1989 dramaticky poklesla kriminalita. Naozaj je to pravda?
Pri týchto štatistikách by som bol veľmi opatrný. Výsledkom destabilizácie štátneho aparátu bolo aj to, že si štátne orgány – vrátane bezpečnostných zložiek – neplnili úlohy tak, ako mali. A to platí aj pre vyhľadávanie trestnej činnosti – takže tu musíme pripustiť určitú odchýlku, tie čísla môžu byť skreslené. Bol by som zdržanlivý, aby sme nešírili nejaký mýtus.
Kedy ste sa prvýkrát dozvedeli o pripravovanej amnestii?
Z televíznych správ 1. januára 1990.
Kedy ste po vyhlásení amnestie prišli pracovne do Leopoldova?
2. januára ráno o pol štvrtej ma zobudili policajti. Boli to príslušníci väzenskej stráže z Leopoldova. Povedali mi, že si ma vyžiadal riaditeľ, či by som neprišiel do väznice. Vtedy som už vedel, že väznicu ovládajú väzni a že príslušníci Zboru nápravnej výchovy majú pod kontrolou iba východy.
Čo sa tam dialo?
Na mieste ma čakal riaditeľ väznice – doktor Oto Lobodáš. Oznámil mi, že krajský prokurátor ma určil ako osobu, ktorá býva najbližšie, a že sa máme spolu pokúsiť dostať väznicu späť pod kontrolu. Väzni už zvnútra fakticky ovládli celý ústav. Bolo potrebné s nimi hovoriť a vyriešiť to. Zároveň sme potrebovali zistiť, či tam nedošlo k násilnej trestnej činnosti, k nejakým úmrtiam. Podotýkam, že v tom čase sa tam nachádzalo okolo 2 500 odsúdených.
