Aféra známa ako hilsneriáda sa začala odvíjať od vraždy devätnásťročnej Anežky Hrůzovej, ktorá sa udiala 29. marca 1899 v Polnej pri Jihlave a za ktorú bol bez priamych dôkazov odsúdený na smrť žid Leopold Hilsner. Proti vlne antisemitizmu bojoval vtedy aj Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý nakoniec pomohol k zmierneniu Hilsnerovho trestu. Po 19 rokoch vo väzení za vraždu, ktorá doteraz nebola objasnená, dostal Hilsner cisársku milosť, ale rehabilitovaný nikdy nebol.
Masaryk, ktorý usiloval o revíziu procesu, sa okrem iného snažil vyvrátiť domnienku, že Hrůzová sa stala obeťou rituálnej vraždy. Táto verzia sa začala šíriť aj preto, že vražda sa stala na Veľkú noc, na ktorú ten rok pripadol aj židovský sviatok Pesach. A keďže podľa pitevného nálezu obeť vykrvácala širokú ranou na krku a na mieste sa našlo len malé množstvo krvi, uveril "hlas ľudu" povere, že vrah bol Žid, ktorý krv "kresťanskej panny" použil na cesto macesu (nekvaseného chleba).
A hoci podozrivých bolo vtedy viac osôb, zatknutý bol dvadsaťdvaročný Hilsner, ktorý sa živil potulkami a žobraním. V Polnej razom prepukli protižidovské protesty, antisemitizmus zachvátil nielen bulvárne a radikálne listy a v mnohotisícových nákladoch vychádzali aj najrôznejšie pohľadnice - matka modliaca sa na mieste vraždy či rodný domček obete. Koncom 19. storočia bol tiež antisemitizmus prostriedkom politického boja v mnohých krajinách Európy a len o pár rokov predtým bol vo Francúzsku krivo obvinený z vlastizrady a odsúdený židovský dôstojník Alfred Dreyfus.
V tejto atmosfére sa konal v septembri 1899 v Kutnej Hore proces, v ktorom žalujúcu stranu zastupoval známy národovec a radikálny poslanec Karel Baxa, neskorší dlhoročný pražský primátor. Na základe nepriamych svedectiev bol Hilsner odsúdený za spoluúčasť na vražde Hrůzovej na trest smrti. Rozsudok bol potom v apríli síce zrušený, ale v novom procese na súde v Písku v novembri 1900 bol Hilsner znova odsúdený, opäť na základe nepriamych dôkazov, na trest smrti za spoluúčasť na vražde Hrůzovej a na vražde Marie Klímovej, ktorá zomrela v roku 1898 tiež v lese pri Polnej.
Tento trest, ktorý potvrdil aj vrchný súd vo Viedni, zmiernil v júni 1901 cisár František Jozef I. milosťou na doživotné väzenie. Žiadosti o revíziu procesu, ktorú naďalej požadoval Masaryk spolu s ďalšími významnými vedcami a humanistami, však boli zamietnuté. Za svoju obhajobu Hilsnera si vtedy Masaryk vyslúžil odsúdenie od časti spoločnosti aj svojich študentov.
Až v marci 1918 udelil cisár Karol I. Hilsnerovi milosť. Zvyšok života strávil Leopold Hilsner pod cudzím menom vo Viedni, kde mu bola na pokyn prezidenta Masaryka údajne vyplatená finančná podpora a kde tiež v roku 1928 zomrel. Hilsnerovým prípadom sa v nasledujúcich rokoch zaoberal rad historikov i spisovateľov.
Napríklad Bohumil Hrabal, ktorý v Polnej v detstve krátko býval, napísal poviedku Morytát o zavraždení Anežky Hrůzovej. Mediálne aféra ožila v roku 1968, kedy sa objavili informácie, že istému katolíckemu kňazovi sa pred smrťou vyspovedal z vraždy Hrůzovej jej brat. Podľa historika Bohumila Černého, ktorý sa prípadom vraždy Hrůzovej detailne zaoberal, je ale príbeh so spoveďou len fáma. V roku 1999 sa v Prahe konala konferencia venovaná hilsneriáde, z ktorej vzišla žiadosť o Hilsnerovu rehabilitáciu. Tú sa však nepodarilo dotiahnuť do konca.
V júni 2000 bol na viedenskom Ústrednom cintoríne slávnostne odhalený obnovený Hilsnerov hrob. Na náhrobku je napísané, že Hilsner zomrel v roku 1928 ako nevinná obeť lži o rituálnej vražde a že prežil 19 rokov vo väznici. Jeden z organizátorov akcie, lekár Petr Vašíček, ktorý Hilsnerov viedenský hrob vyhľadal, vtedy vyhlásil, že cieľom iniciatívy je rehabilitácia Hilsnera rakúskymi úradmi. Vašíček, z ktorého iniciatívy bola v roku 2002 tiež odhalená pamätná doska na dome, v ktorom Hilsner vo Viedni žil, v roku 2009 povedal serveru iDnes, že snaha o rehabilitáciu zrejme vyznie naprázdno.
