S herečkou Máriou Bartalos (24) sme sa rozprávali aj o strachu, jej komediálnych začiatkoch či o túžbe po vlastnej záhrade.
Seriály Oteckovia a Inšpektor Max, šou Tvoja tvár znie povedome, film Backstage... Máte za sebou skvelý rok. Najlepší v kariére?
Najlepší v mojom živote. (smiech) Samozrejme, aj v kariére, ale ja nie som karieristka, a tieto veci nemajú pre mňa až takú hodnotu ako tie, ktoré sa mi dejú v osobnom živote.
Vlani v apríli ste sa po krátkej známosti vydali. Ste takáto spontánna aj v iných veciach?
Chápem, že sa náš sobáš ľuďom zdal spontánny, ale ja to vnímam inak. Bola to prvá a jediná vec v mojom živote, ktorou som si bola stopercentne istá. Obaja sme to brali ako samozrejmosť, že to tak má byť a každý deň sa nám to potvrdzuje. Ale môžem povedať, že naozaj som spontánny človek, dám sa na všeličo prehovoriť, nemám problém niečo nové vyskúšať. Týka sa to tiež cestovania. Keď máme zrazu tri dni voľna, tak niekam vyrazíme a podľa mňa sú to najlepšie výlety.
Odkedy ste sa vydali, každý sa vás pýtal na materstvo. A teraz to konečne prišlo.
My sme hneď spolu plánovali aj dieťatko, bez veľkého rozmýšľania. Takže teraz sa z toho tešíme.
Čaká vás výpadok z práce, ale keďže nie ste podľa vlastných slov karieristka, je to úplne v poriadku.
Áno. Už v minulosti som sa rozhodla, že raz, keď bude bábätko, tak na nejaký čas s herectvom prestanem. Uvidíme, na ako dlho to bude.
Vlani ste stihli nakrútiť aj film Trhlina s hororovými prvkami, ktorý pôjde najskôr do kín a následne ho ako sériu uvedie Jojka. Rada sa bojíte?
Kedysi som sa rada bála a nemala som problém ísť do kina na horor, ale teraz už takýto žáner vôbec nevyhľadávam. Nechcem si sama spôsobovať strach. (smiech) Som však veľmi rada, že som si mohla tento žáner vyskúšať ako herečka, pretože to bolo niečo úplne iné ako doteraz.
Čo sa stalo, že sa už v kine nechcete báť?
Neviem. Každý človek má z niečoho strach a ja som prišla do štádia, že som sa rozhodla nevyhľadávať ho. Tieto veci medzi nebom a zemou, o ktorých je Trhlina... som veriaca, a tak ich radšej obchádzam.
Čítali ste pred nakrúcaním aj knihu Jozefa Kariku, ktorá slúžila ako predloha?
Áno. A keď som ju dočítala, bála som sa vyliezť z postele a ísť otvoriť dvere, bola som doslova paralyzovaná. V izbe to mám tak, že zrkadlo je oproti dverám a stále som sa doň pozerala, či niekto nejde. A takéto pocity mať nechcem.
Nakrúcanie bolo kruté, plné zimy a bolesti?
Bolo kruté, lebo bola naozaj veľká zima. Pri scénach, v ktorých sme mali zapálený oheň, sa to dalo zniesť, ale keď sme točili celý deň bez ohňa a vonku, bola som celá skrehnutá. Slzy mi tiekli od zúfalstva, takže som to ani nemusela hrať. Nebyť ohrievacích vankúšikov, ktoré využívajú kostyméri asi posledné dva roky, neviem, ako by som to zvládla.
Zaujímavé je, že ste začínali ako komediálna herečka - v rodnom Čajkove v Dome kultúry ste ako dieťa pred seniormi predvádzali čísla v štýle skeč šou S.O.S. Nie je vám ľúto, že komédia sa vám teraz vyhýba?
Je mi to ľúto. Práve sme sa doma rozprávali, že na to, aký som ja bláznivý človek, tak som nemala v tomto smere žiadnu príležitosť. Neprekáža mi vystreliť si zo seba, takže by mi neprekážalo ani byť v relácii, ako bolo spomínané S.O.S. či Kredenc. Ak by prišla taká príležitosť, rada by som obrátila kartu a trošku zmenila prostredie, trošku odišla od milých romantických hrdiniek...
Chodíte do Čajkova okopávať rodinný vinohrad?
Nechcem povedať, že to mám už za sebou, azda ma to ešte niekedy čaká. Aj taká oberačka hrozna je u nás vždy veľmi milá udalosť, sme tam všetci spolu, veľa sa nasmejeme. No tento rok som ju, bohužiaľ, vynechala.
V jednom z rozhovorov ste si vzdychli, že v Bratislave vám chýba záhradka. Už ste to nejako vyriešili?
Zatiaľ nie. Síce sme sa presťahovali a máme minipredzáhradku, ale tá je na kvety, nie na zeleninu. Záhradku však určite plánujeme, keď budeme riešiť bývanie v dome. Nechceme totiž žiť v Bratislave. Ja pochádzam z dediny, aj manželovi rodičia žijú na vidieku a oboch nás to ťahá ísť do takéhoto prostredia.
Váš manžel sa profesionálne venuje pohybovým cvičeniam, ktoré možno zhrnúť pod názvom movement. Pomáhate mu s kurzmi pre verejnosť?
Pohyb mám rada odmalička a práve v tom, ktorý robí Ady, som sa našla najviac. Neviem, či to možno nazvať oficiálnou spoluprácou, ale pomáham mu s workshopmi, ktoré robí po Slovensku. Baví ma to a podľa neho som v tom dobrá.
A neodvádzate ako známa tvár trochu pozornosť jeho klientov?
Nie. Teším sa, že ľudia nás berú ako dvojicu a neriešia, že som známa. Som za to veľmi vďačná, lebo inak by som sa necítila komfortne. Asi je to tým, že väčšinou tam chodia ľudia, ktorí majú akoby úplne iné záujmy ako je televízia.
Obaja ste zjavne veľmi aktívni ľudia. Dokážete víkend preležať pred televízorom?
To vôbec. (smiech) Aj keď máme voľno, ideme navštíviť jedných či druhých rodičov. Občas sa snažíme povedať si, že „spravme si jeden deň, keď budeme sedieť doma“! Teraz navyše otvárame v Bratislave Adyho nové pohybové štúdio a s tým máme dosť vybavovania.
Už dlhšie máte problémy s chrupavkou v kolene. Ako sa vám s tým tancuje a športuje?
Zranenie sa mi objavuje len vtedy, keď idem behať. Po dvadsiatich minútach ho už cítim a v zime aj skôr, asi záleží na počasí. Ale pohyb, ktorý robím na Adyho workshopoch, na to nemá žiadny vplyv, respektíve skôr mi pomáha.
Vrátili ste sa k hre na husliach, ktorú ste ako dieťa výborne ovládali?
Mám ich doma, stoja v rohu. (smiech) Nehrám už tak často ako kedysi. Tých prvých osem rokov bolo intenzívnych, potom som prestala, ale chýbalo mi to, tak som si ich zobrala do Bratislavy. Občas si zahrám a plánujem sa k tomu vrátiť naplno.
Ako môže introvert ako vy takmer vyhrať program typu Tvoja tvár znie povedome?
Vôbec netuším. (smiech) Ako som neraz hovorila, veľmi som si to chcela vyskúšať - podarilo sa, bolo to super, ale stačilo raz.
Spomínali sme už Oteckov. Všetky takzvané nekonečné seriály časom skĺznu do pravidla „každý s každým“. Tento je pre vás ešte v pohode?
Ešte stále áno a presne si hovorím, že to dieťa prišlo v pravej chvíli - v najlepšom treba prestať. A moje najlepšie je asi teraz. (smiech)
Aký je momentálne počet vašich synovcov?
Sú traja.
Aká ste teta? Bláznivá?
Ako kedy. Občas, keď som unavená a prídem domov, tak ich len postískam a dám im všetku lásku, no energiu na hry už nemám. Niekedy je to naopak, bláznime sa, smejeme sa a ani deti nemajú vždy náladu na skackanie - vtedy sa rozprávame ako dospeláci.
Kedysi ste nosili vo vreckách gaštany pre šťastie. Stále ich máte?
Už nie.
Prestali účinkovať?
(smiech) Skôr som z toho vyrástla. A už na také veci ani neverím.
