Zronená Romana vybavuje sirotský dôchodok na synčeka Nicolasa, po skončení vyšetrovania sa začne aj dedičské konanie u notára. Stále sa snaží spracovať, že jej bývalá láska zvolila dobrovoľný odchod z tohto sveta...
„Nikto z blízkych tomu nechce uveriť, to je asi prirodzené,“ vraví sympatická mladá žena. Nedokáže si predstaviť, čo predchádzalo osudovému rozhodnutiu. „Je pre mňa nepochopiteľné, že Jurko nenašiel jediného človeka, ktorému by sa zdôveril. Prípadne poprosil o pomoc, ak sa cítil v slepej uličke. Veľa ľudí ho malo rado, mal malého syna. Mal prečo žiť.“
Opakuje, že k nej mohol prísť za Nicolasom, kedykoľvek o to požiadal. „Kedykoľvek mal dvere otvorené. Aj kávu sme si spolu dali. Dokázali sme fungovať, aby bol malý spokojný,“ vyznáva sa. Od rozchodu vraj nikoho nemá. Nepripúšťa, že by mohol mať Juraj pred smrťou obavy o to, kto bude vychovávať jeho syna. „Nehrozilo, že by strácal postavenie ako otec alebo niečo podobné! Asi sa stretlo viac menších príčin, ktoré viedli ku skratu. Koniec kariéry je určite veľká zmena, ale jeho to určite nepoložilo. Zdalo sa mi, že už si našiel ďalšiu cestu vo futbale, začínal s trénerstvom, v lete chodil na kempy k Vittekovcom...“
O príčinách tragédie sa jej viac rozprávať nechce, hľadá vnútorný pokoj. Želá si oddych od toho, čím si od júna prešla. Zvláda to vďaka obetavým rodičom a tiež Jurajovým kamarátom z Petržalky, ktorí zorganizovali pre malého Nicolasa zbierku z predaja dresov.
„Malý má peniažky odložené na sporiacom účte. Do posledného centa bude všetko jeho. Ja sa o seba dokážem postarať, normálne pracujem a zarábam. Nemám právo si sťažovať. Je kopec ľudí, čo sú na tom oveľa horšie než ja,“ povzbudzuje sa a silu bude potrebovať najmä teraz, keď sa blížia Vianoce.
