Patríte medzi generáciu spevákov, ktorí dosiahli slávu ešte ako československí umelci. Ako vnímate dnes osudy dvoch samostatných republík?
Zmenilo sa to, že máme každý svoju ekonomiku. Vy už máte euro a my zatiaľ korunu. Možno ste o krok pred nami... Čo sa týka kultúry, myslím si, že je u nás aj u vás veľa nových interpretov, ktorých nepoznáme.
Ak porovnáte, aké to mali začínajúci speváci kedysi a dnes, čo vám z toho vyjde?
Dnes je väčšia rivalita, ale je to celosvetová záležitosť. Veľmi to zmenil hlavne internet, všetko si „vygúglite“. V 80. rokoch, keď sme začínali, musel ísť človek na koncert alebo si kúpil vinylovú platňu, ak chcel počúvať obľúbeného interpreta. Dnes sa vám nejaký spevák zapáči, urobíte ťuk-ťuk do počítača a máte ho na youtube a zadarmo. V súčasnosti majú začínajúci speváci veľkú možnosť prezentovať sa. Je tu SuperStar, X-factor, The Voice, Česko Slovensko má talent... Stačí, keď urobia dobrú pesničku a dajú ju na youtube. Pokiaľ pesnička ľudí zaujme, je z nej hit a zo spevákov sa stanú hviezdy.
Čím ste, podľa vás, upútali vy, keď ste ako tínedžer začínali hudobnú kariéru?
Bol som prvý spievajúci pianista. Nesedel som za klávesmi, ale som stál – aj to bolo iné. Navyše pesničky, ktoré som spieval v Krokoch Františka Janečka, mali šmrnc talianskej muziky. Ako malý chlapec som žil istý čas v Taliansku, takže som mal veľmi blízko k tejto hudbe. Moja prvá pesnička z roku 1980 Chtěl bych žít tak, jak se má je anglo-taliansky song, ktorý sa stal v rádiách v priebehu troch týždňov obrovským hitom. V roku 1981som vyhral festival Intertalent s pesničkou Nenapovídej a začali chodiť ponuky.
Ako ste zvládli raketový štart?
Pochádzam z komediantskej rodiny, máme to v krvi. Popularita nás len tak nevykoľají. Raketový štart však spôsobil, že naraz všetci chceli Michala Davida a my sme nemali repertoár. Pol roka trvalo, než sme to celé rozbehli. Vyšla prvá platňa Michal David a Kroky Františka Janečka a zároveň platňa Nenapovídej. Potom v roku 1983 prišli ponuky na filmy.
Nezakrútila sa vám z toho hlava?
Mal som najsprávnejší vývoj, začínal som úplne od nuly. V pätnástich som takpovediac nemal na rožok. Keď som nastúpil do Krokov, dostal som za koncert honorár 140 korún a z toho som polovicu dal za požičanie klávesov. Zaplatil som ešte daň a zostalo mi akurát tak na párky. V dvadsiatich štyroch som už mal mercedes a zarábal som veľa peňazí. Samozrejme, že človek sa naraz ocitne niekde inde, ale snažil som sa zostať pri zemi.
Mali ste pri sebe niekoho, kto vás držal pri zemi?
Jasné, bol to František Janeček a potom moja žena, s ktorou som sa spoznal v roku 1984 a začali sme spolu žiť. Marcela (Skuherská, pozn. red.) bola vtedy známa tenistka, vo štvorhre patrila medzi 50 najlepších hráčok na svete. Vedela ma v pravej chvíli usmerniť.
Sláva, množstvo fanúšičiek, množstvo koncertov – to všetko bola veľká skúška vášho manželstva. Ako sa vám podarilo s manželkou prekonať všetky nástrahy a zostať spolu 35 rokov?
Asi sme spriaznené duše, ktoré sa spoznali, a stále to medzi nami funguje. Máme si čo povedať, nenudíme sa spolu. Okrem toho veľa spolu cestujeme na dovolenky a nepotrebujeme k tomu nikoho iného.
Ale staráte sa o osemročného vnuka Sebastiána.
Dcéra Klárka často cestuje pracovne do zahraničia. Vyštudovala v Oxforde kurátorstvo a dejiny umenia. Aj pred pár dňami bola v New Yorku, kde chystala výstavu. Keď otehotnela, mala len 20 rokov a pred sebou štúdium. O tom, že budeme starými rodičmi, sme sa dozvedeli na dovolenke na Maldivách. Vôbec sme nešaleli, naopak, tešili sme sa, že budeme mať prírastok do rodiny. Narodil sa krásny zdravý chlapček Sebastián.
Užívate si ho?
Veľmi. Dokonca so mnou nedávno vystupoval na koncerte! Prišiel, že si chce so mnou zaspievať Nonstop. Tak som ho vzal na javisko, zaspievali sme Nonstop, a keď sme potom prišli do šatne, vraví mi: No, dedo, spieval som, tak chcem výplatu! Vravím mu, že sa tomu hovorí honorár a ponúkol som mu sto korún. Ohradil sa, že je to málo a chce 500 korún. Podpísali sme zmluvu a dal som mu päť stoviek. Je to biznismen - potom šiel von s klobúkom a vybral ďalších 1 300 korún!
Napriek všetkému, nechýba Sebastiánovi mama?
Keď je Klára doma, tak sú stále spolu. Sebík vie, že to je jeho mama, ale keď je v zahraničí, tak je s nami. Otca nepozná, ale ja som tiež žil bez otca. Naši sa rozviedli a otec emigroval v roku 1968 aj s mojou sestrou. Videl som ho až po desiatich rokoch.
Nepoznačilo vás to?
Nie. Pravda je, že veľa vecí si nepamätám. Ale spomínam si na krásne obdobie, keď som bol ako osemročný s mamou v Taliansku. Mama tam pracovala vo varieté a so šou cestovala po krajine. Naučil som sa po taliansky. Bolo to úžasné detstvo, Taliani milujú deti a ku mne sa správali veľmi pekne. Dostával som stále nejaké darčeky, bývali sme v hoteloch s bazénmi... Ale aj doma to bolo fajn. Žil som v činžiaku v Prahe, kde bývali hlavne moji príbuzní z cirkusu a varieté. Mal som okolo seba celú rodinu Kludských - babičky, tetušky, mamu, sesternice, bratrancov. Tak isto to má aj Sebík. Myslím si, že sa netrápi, nemá pocit, že by mu chýbala láska.
V decembri budete mať na Slovensku tri veľké koncerty s názvom Mejdan roku. Zvláštne, že zakaždým máte vypredané haly, hoci o vašej hudbe niektorí s dešpektom hovoria, že je na jedno kopyto...
Áno, ale keď odchádzajú z koncertu, tak zmenia názor. Navonok to možno vyzerá, že moje pesničky sú triviálne, ale nie je to tak. Keď sa chalani z kapely Kvatro začali učiť moje pesničky, povedali, že to vôbec nie je ľahká muzika. Nie je to len c-dur, a-mol f, g... Podľa mňa tajomstvo je v tom, že z pódia preskočí na ľudí taký hudobný optimizmus, že ich to úplne pohltí. Asi mám „dar zhora“, ktorý som dostal, s pokorou som ho prijal a za ten dar som nebesám vďačný.
