Akosi pričasto odchádzajú v posledných rokoch herecké legendy. Všetko vaši kolegovia, s ktorými ste prežili časť života na javisku a niekedy aj mimo neho. Naposledy to bol Stano Dančiak († 75), predtým napríklad Zdena Gruberová († 83), Marián Labuda († 73)... Dajú sa títo umelci nahradiť?
Podľa toho, aký má kto ku komu vzťah. Z profesionálneho hľadiska niektorých ľudí naozaj nie je možné nahradiť. Za Stanom mi je smutno, mal neskutočnú fantáziu. Vždy som mu prízvukovala: Prečo všetko nepíšeš, čo si vymýšľaš? Keď prišiel neskoro na skúšku, vždy mal výhovorku – raz zamrzol hore v lietadle, potom zas vypadol spodok trolejbusu... Neviete si predstaviť, čo si dokázal povymýšľať! Keď sme s kolegami založili Divadlo na Korze, spočiatku sme hrali v pivnici. Nad nami boli byty a práve nad miestom, kde sme hrali divadlo, bolo WC. Majitelia bytu si to tak vypočítali, že vždy po predstavení spláchli a Stano Dančiak sa zakaždým poklonil. (smiech)
Aké je to dívať sa, ako stará herecká partia redne? Navyše, pred tromi rokmi zomrel po ťažkej chorobe váš manžel Milan Veselý († 75). Asi je ťažké udržať si životný optimizmus...
Odišli mnohí moji priatelia – okrem už spomínaných aj Marián Zednikovič († 55), Maco Debnár († 63), Zorka Kolínska († 60), Julo Satinský († 61)... Je mi smutno, keď si na nich spomeniem. Môj muž bol veľmi citlivý, ale na rozdiel odo mňa bol reálny. Hovorieval mi: Smrť je súčasťou života! Ťažko sa s tým dá zmieriť. Mňa zachraňujú meditácie. Bez nich by som nemohla existovať. A, samozrejme, hrať divadlo mi pomáha.
