Kým ich rovesníci na Slovensku s nostalgiou spomínajú na „zlaté“ socialistické časy, oni sa pred troma rokmi zbalili a odišli žiť nový život na Srí Lanku. Jednoducho bol čas na zmenu...
Všetko sa to začalo ešte pred pár rokmi. „Neviem, či to bolo spontánne rozhodnutie, určite to v nás postupne dozrievalo. Veľa sme o tom premýšľali, ale nakoniec sme dospeli k záveru, že obaja to tak cítime,“ spomína na odchod zo Slovenska Romana, ktorá sa s partnerom usadila v turisticky rozvíjajúcom sa meste Hikkaduwa na juhozápade ostrova, ktorý obmýva Indický oceán.
Raj na zemi
V tom čase mala rozbehnutú prosperujúcu firmu na čistenie grafitov a svoju činnosť chcela rozšíriť o ďalší podnikateľský zámer. Vypracovala projekt, v zahraničí si dohodla nákup potrebných vecí na jeho realizáciu. Všetko bolo na dobrej ceste až na jednu „maličkosť“. „Podnikateľskú činnosť som chcela rozbehnúť na pozemku za mestom, kde sídlila moja firma. S tým však vtedajší trnavskí mocipáni nesúhlasili. Na neďalekých pozemkoch totiž plánovali výstavbu domov a môj zámer im nesadol do kariet. Darmo som chodila, vysvetľovala, že projekt výstavbu domov neohrozí, ale viete, ako sa bojuje s veternými mlynmi...,“ vysvetľuje Trnavčanka, ktorá sa radšej zbalila a zo Slovenska odišla.
Dnes však už nemá na nikoho ťažké srdce. „Hovorí sa, že keď vám pánbožko jedny dvere privrie, druhé vám otvorí. A ja som mu dnes za to vďačná. So Zdenkom sme na Srí Lanke našli náš druhý domov a sme tu šťastní,“ vraví presvedčivo.
Po prvý raz sa Romča, ako ju volajú známi, vybrala so Zdenom na Srí Lanku v roku 2009. Nádherná zelená príroda, nekonečný oceán s odtieňom modrej či tyrkysovej farby, sladká škoricová vôňa, usmiati ľudia, pokoj a neskutočná pokora k životu ich dostala. „Keď som na juhu ostrova videla nedotknuté široké pláže, oceán a nádhernú prírodu okolo, tak som si pomyslela, že takto nejako asi musí vyzerať skutočný raj. Počas trojtýždňovej dovolenky sme si tento kút na zemi doslova zamilovali,“ spomína na prvé kontakty s krajinou matka dvoch detí. O dva roky neskôr dovolenkoval na Srí Lanke aj jej starší syn Marko (30). „Po návrate domov bol z ostrova rovnako nadšený ako my. A keď skonštatoval, že by sme tam mali kúpiť nejakú nehnuteľnosť, bolo rozhodnuté.“
Majetok rozpredala
Na Srí Lanku sa Romana so Zdenom vybrali hneď na ďalší rok. Ubytovali sa v podnájme a hľadali vhodné bývanie, kde by sa natrvalo usadili. Aby sa mohli po ostrove rýchlejšie presúvať, rozhodli sa investovať do kúpy tuk-tuku. Po nekonečnom hľadaní a prezeraní si domov na predaj, našli jeden, ktorý im učaroval. „Našli sme si dom vzdialený 3 km od pobrežia v meste Hikkaduwa, kde žije okolo 80 000 obyvateľov prevažne budhistického vierovyznania. Dom má vlastný bazén a záhradu s exotickým ovocím, ktoré neskutočne milujem. A núdzu nemáme ani o zvieratká. V korunách stromov šantia veveričky, občas priletia pávy, podvečer netopiere kalone, ktoré nám obžierajú mangá, objaví sa aj priateľský chameleón či mladý varan. Voláme ho Vilko a je to náš kamarát,“ opisuje čulý život na svojom pozemku Trnavčanka.
Začiatky určite neboli pre túto slovenskú dvojicu na Srí Lanke ľahké. „Nikoho sme tu nepoznali, navyše, ako väčšina z našej generácie, nevedeli sme dobre po anglicky, hoci sme sa o to neraz snažili. Ale keď sa chce, všetko sa dá zvládnuť,“ hovorí s úsmevom podnikavá žena, ktorá vždy hľadela do budúcnosti s optimizmom. Možno aj preto bez väčšieho zaváhania začala na Slovensku rozpredávať to, čo kedysi pre ňu znamenalo istotu a zázemie. Zbavila sa fungujúcej firmy aj chaty, aby sa usadila 9 000 kilometrov od domova, od mamy, rodiny aj od dvoch dospelých synov a začala žiť život od piky. „Som síce ďaleko, ale celá moja rodina ma v tom, čo robím, podporuje a dnes sa prostredníctvom sociálnych sietí môžeme rozprávať a vidieť hoci aj každý deň. Navyše, každý rok chodievame na Slovensko dvakrát na niekoľko týždňov.“
Zážitky z tuk-tuku
Život v exotike priniesol aj mnoho úsmevných príhod. Vidieť totiž jazdiť na tuk-tuku ženu a ešte k tomu bielu bolo pre Srílančanov ako zjavenie. Vypiskujú, vykrikujú, usmievajú sa... Romana je jednoducho v širokom okolí raritou. „Za celý čas, čo sme tu, som videla jazdiť na tuk-tuku asi dve ženy. Tento úžasný dopravný prostriedok si neviem vynachváliť, aj keď šoférovať tu nie je až také jednoduché. Jazdí sa vľavo a platí zásada, že prednosť má ten, kto je väčší. Čiže autobusy a nákladné autá majú najväčší rešpekt. Trúbi sa, predbieha, nedodržiava sa rýchlosť, hoci policajtov je tu popri cestách dosť.“
Na sympatickú Romanu často mávajú policajti.„Vyzerá to, ako keby ma zdravili. Tak ja im s úsmevom odkývam a pokračujem v jazde. Kým sa spamätajú, som preč. Ale keď počujem píšťalku, vtedy už viem, že zastať musím. Muži zákona sa pýtajú, odkiaľ som a čo robím ešte horšou angličtinou ako je moja, až nakoniec zabudnú, prečo ma vlastne zastavili,“ smeje sa Romana. „No a stalo sa nám aj to, že ma Zdenko cestou do mesta Akuressa, kde sme chceli kupovať nábytok, z tuk-tuku „stratil“. Pribrzdil na križovatke a ja som vtom zbadala čosi zaujímavé vo výklade. Bez toho, aby som mu niečo povedala, som rezko vyskočila. On nič netušiac pokračoval v jazde a na to, že ma už v tuk-tuku nemá, prišiel až po piatich kilometroch. Veľmi sa preľakol, že som mu z neho vypadla. Vrátil sa obzerajúc na všetky strany, či sa neštverám niekde z jarku,“ spomína.
Bieli boháči
Ľudia na Srí Lanke majú iné problémy ako my Európania. Z ničoho si ťažkú hlavu nerobia. Na všetko majú čas a nikde sa neponáhľajú. „Tu vo vnútrozemí sú veľmi milí, usmievaví ľudia ochotní vždy pomôcť. Ešte nie sú skazení turistami, ako pri pobreží. V meste na trhoch však už robia rozdiely medzi lokálnymi obyvateľmi a belochmi. Oni totiž majú predstavu, že každý biely je neskutočne bohatý a má na to, aby kupoval drahšie. Ak nám niekto nepredá tovar za lokálnu cenu, hoci im povieme, že na Srí Lanke žijeme, tak sa jednoducho otočíme a ideme ďalej,“ vysvetľuje Romana.
Srílanská kuchyňa je veľmi pestrá, základ však tvorí ryža a karí. „Je to národné jedlo, ktoré sa je každý deň na obed. Veľká porcia ryže podávaná s malými mištičkami s pikantným zeleninovým a mäsovým karí a čatní, teda ostrou omáčkou z ovocia, zeleniny a korenia. Najesť sa dá na uliciach v sklenených stánkoch, kde domáci ponúkajú rôzne taštičky, mäsom plnené rolky aj vynikajúce kottu roti, čo sú tenké ryžové palacinky nasekané nadrobno, osmažené na panvici a zmiešané so zeleninou a kuracím mäsom. Miestni väčšinou nepoužívajú príbor. Jedia pravou rukou, ale v reštauráciách turistom príbor donesú.“ Romča má však tú výhodu, že má doma muža, ktorý rád varí. „Zdenko sa naučil variť srílanské jedlá, priamo v jednej z miestnych reštaurácií a musím ho pochváliť, pretože jedlo, ktoré uvarí je skutočne vynikajúce.“
Chudoba a charita
Nielen slovenská neochota úradov a byrokracia vyhnala týchto dvoch ľudí v pokročilom veku do sveta. Romana už dávnejšie snívala o tom, že sa vyberie pomáhať kambodžským sirotám. Jej túžba sa umocnila, keď pred siedmimi rokmi ukončila vysokoškolské štúdium odbor misijná a charitatívna práca. A tak nečudo, že ani na Srí Lanke nezaháľa a pomáha miestnym, kde treba. „Celý život som cítila, že je to mojím poslaním. Mnoho ľudí sa ma pýta, prečo nepomáham doma, napríklad v rómskej komunite. Ale ja som pochopila, že každý má niekde svoje miesto a moje je práve tu.“ Do budúcnosti má však táto žena aj smelšie plány. „Zoznámila som sa s úžasným Srílančanom, ktorý založil nadáciu Fondation Goodness a už 30 rokov prostredníctvom nej pomáha chudobným ľuďom. Veľa pre nich urobil aj po cunami, ktoré najviac zasiahlo práve túto oblasť Srí Lanky v decembri 2004. Verím teda, že jeho skúsenosti budú aj pre mňa prínosom pri realizovaní vlastného projektu.“
Romana má v pláne vybudovať na pripravenom pozemku objekt. „V ňom nájdu domov chudobné a opustené matky s deťmi. Formou workshopov by sa priučili rôznym prácam, ktoré by im v budúcnosti mohli pomôcť nielen prežiť, ale mohli by sa nimi aj živiť,“ dodáva na záver Romana. Všetko je však otázka financií. Dobrý sponzor alebo šikovný podnikateľ, ktorý by chcel svoj biznis rozšíriť s ich pomocou aj na tento ostrov, by sa im určite zišiel. Veď Srí Lanka je stále plná možností...
